Cesta Henryho Winklera k úspechu nebola vôbec ľahká. V škole mal veľké problémy, čo viedlo jeho rodičov k tomu, že ho tvrdo kritizovali. Ich opakované urážky a negatívne komentáre pomaly narušili jeho sebavedomie – táto skúsenosť ho ovplyvnila natoľko, že si sľúbil, že so svojimi deťmi sa nikdy nebude správať rovnako. Až o mnoho rokov neskôr Winkler konečne objavil skutočný dôvod svojich akademických problémov. S týmto poznaním si dal za úlohu využiť svoju diagnózu na motivovanie iných, najmä mladých ľudí.
Hoci Winkler vybudoval veľmi úspešnú hereckú kariéru, musel na každom úspechu mimoriadne tvrdo pracovať. Jeho ťažkosti sa prejavili už v ranom veku a boli silne ovplyvnené prísnymi očakávaniami, ktoré mali jeho rodičia vo vzťahu k vzdelaniu.
„Moji rodičia boli veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi malí Židia z Nemecka,“ povedal Winkler pre Centrum dyslexie a kreativity na Yaleovej univerzite. „Verili vo vzdelanie. Mysleli si, že som lenivý. Nazývali ma lenivým. Nazývali ma hlúpym. Hovorili mi, že nevyužívam svoj potenciál.“ V hĺbke duše Winkler vedel, že sa snaží zo všetkých síl, bez ohľadu na to, čo si myslia.
Odhodlaný nenechať sa označiť za „hlúpeho“ vyskúšal všetky stratégie, ktoré ho napadli, aby vynikal v škole. Napriek svojmu úsiliu však často zlyhával a doma ho za to opakovane trestali. Jeho akademické ťažkosti mu dokonca bránili zúčastňovať sa školských plesov a divadelných predstavení. „Počas väčšiny strednej školy som mal domáce väzenie. Mysleli si, že ak budem šesť týždňov sedieť za lavicou, pochopím to a oni tak skoncujú s mojou hlúpou lenivosťou.“
Napriek týmto prekážkam Winkler nakoniec získal titul MFA na Yaleovej univerzite. Výzvy ho však sprevádzali aj po promócii, najmä pokiaľ išlo o čítanie scenárov. „Naučíte sa vyjednávať so svojimi problémami s učením. Improvizoval som. Za celý život som nikdy nečítal nič tak, ako to bolo napísané,“ povedal. Zdokonalil sa v memorovaní veľkých častí scenára a improvizovaní zvyšku, pričom sa často spoliehal na humor, aby si zabezpečil role.
Jeho ikonické stvárnenie Arthura „Fonzieho“ Fonzarelliho v seriáli Happy Days bolo tiež spojené s ťažkosťami. Winkler priznal, že čítanie scenára bolo obzvlášť náročné, pretože sa často cítil trápne pred producentmi, členmi hereckého obsadenia, režisérmi a vedúcimi oddelení. „Keď sme nakrúcali Happy Days, 10 rokov som sa cítil trápne pri čítaní scenára… V pondelok ráno sme čítali scenáre. Zakopával som pri každom slove.“
Až keď jeho nevlastný syn mal problémy v škole a podstúpil testy na poruchu učenia, Winkler začal uvažovať, že aj on má dyslexiu. „Povedal som si: ‚Bože môj. Mám niečo, čo má meno.‘ Vtedy som to pochopil,“ povedal. Mal 31 rokov.
Zistenie, že dyslexia bola príčinou jeho celoživotných ťažkostí s čítaním, v ňom vyvolalo hlboké emócie. „Veľmi som sa nahneval. Lebo všetky hádky v našom dome s mojimi rodičmi, malými Nemcami, boli zbytočné. Všetky tresty boli zbytočné.“ Namiesto toho, aby sa nechal pohltiť horkosťou, Winkler sa rozhodol premeniť svoju diagnózu na silu dobra. Napísal sériu detských kníh o chlapcovi menom Hank, žiakovi základnej školy s dyslexiou. Séria mala veľký ohlas a Winkler dostal nespočetné množstvo listov od detí, ktoré našli povzbudenie v Hankovom príbehu. „Každému dieťaťu, ktoré mi napíše list o Hankovi Zipzerovi, odpíšem. Do každého listu napíšem: „Tvoje problémy s učením ti nezabránia splniť si svoj sen. Len ty sám si môžeš zabrániť splniť si svoj sen.“
Hoci dyslexia zostáva výzvou v jeho každodennom živote, Winkler dosiahol pozoruhodný úspech. Okrem mnohých hollywoodskych ocenení napísal niekoľko kníh a nedávno bolo oznámené, že v roku 2024 vyjde jeho autobiografia. Napriek všetkým svojim úspechom hovorí, že najväčšiu hrdosť mu prinášajú knihy, ktoré napísal. „Okrem mojej rodiny sú mojou najväčšou hrdosťou, bez ohľadu na to, čo som dosiahol, knihy.“
Cesta Henryho Winklera je silným pripomenutím odolnosti a viery v seba samého. Napriek rokom nepochopenia a kritiky premenil svoje ťažkosti na inšpiráciu pre ostatných.
