Chudobný chlapec, ktorý pracoval v sklade vedľa zatvoreného obchodu s bicyklami, si všimol, že do obchodu každý deň prichádza chlpáč. Zvedavý, kam ide, raz ho sledoval a odhalil srdcervúce tajomstvo.
18-ročný Chris bol skúseným pracovníkom na trhu a videl už mnoho pouličných zvierat. Ale Ollie, šiba-inu, bol úplne iný. Bol priateľský, vychovaný a príliš udržiavaný na to, aby bol túlavým psom.
Keď Chris prvýkrát stretol Ollieho, našiel ho stáť pred zatvoreným obchodom s bicyklami a jednoducho sa pozerať na obrovské sklenené výklady. Priatelia v práci mu povedali, že pes patril majiteľovi obchodu, ktorý náhle prestal chodiť do práce na niekoľko týždňov.
Chris bol vždy smutný, keď videl toho chudáka psa. Miloval psov a hnevalo ho, ako niekto môže opustiť svojho milovaného domáceho maznáčika na ulici a jednoducho zmiznúť. Preto jedného dňa, predtým ako išiel na obed do kaviarne, pohladkal psa po hlave a láskavo mu povedal: „Ahoj, Ollie… Chceš sendvič, chlapče?“
Od toho dňa zvedavý pes behal ku Chrisovi počas každej obednej prestávky a vzrušene vrtel chvostom, keď uvidel Chrisovu obedovú krabičku. Ale namiesto toho, aby zjedol občerstvenie, pes ho uchopil a zmizol s jedlom v papuli…
Keď Chris pozoroval, ako Ollie každý deň uteká s jedlom a potom sa vracia na to isté miesto až do zatvorenia, cítil znepokojenie a zvedavosť. Najprv predpokladal, že Ollie má niekde šteniatka a berie jedlo, aby ich nakŕmil. Ale Ollie bol psík a jeho nezvyčajné správanie mu nedávalo zmysel.
Každým dňom bol Chris stále viac znepokojený, keď pozoroval, ako psovi ubúda energia. Ollieho kedysi lesklá srsť stmavla a zdalo sa, že ho trápi nejaký neznámy zdroj problémov. Chris si dokonca pomyslel, že to môže súvisieť s tým, že ho niekto opustil, ale nedokázal prísť na to, čo to je.
„Kam dáva jedlo, keď ani neochutná?“
Jedného dňa počas obeda Chris pozoroval, ako Ollie vrtí chvostom, vzrušene si oblizuje papuľu pri pohľade na sendvič, ale ako zvyčajne ho uchopí a utečie. To prinútilo Chrisa zamyslieť sa a znepokojilo ho to.
„Ak Ollie nemá šteniatka a jeho majiteľ ho opustil, odkiaľ potom berie jedlo každý deň?“ – podozrieval.
„Ollie, kam ideš?“ zakričal Chris a rozbehol sa za psom. Ale psík nezpomalil krok a neotočil sa, ale jednoducho zmizol z trhu a nechal Chrisa v oblaku prachu.
„Podivný pes!“ Zmätený a dezorientovaný Chris pokrútil hlavou a vrátil sa do práce, neschopný zbaviť sa myšlienky, že Ollie ušiel s jedlom.
Chrisovi prebehlo hlavou niekoľko myšlienok o tom, kam pes každý deň chodí, ale nedokázal na nič prísť.
Keď Chris skončil svoju zmenu a vyšiel do mrazivého nočného vzduchu, aby sa vrátil domov, všimol si Ollieho, ako sedí pred zatvoreným obchodom s bicyklami. Pes mal oči upreté na sklo a keď zbadal blížiaceho sa Chrisa, ticho zaštekol.
Chrisovi sa zovrelo srdce pri pohľade na chudobného osamelého psa, ktorý mu za posledných pár dní veľmi prirástol k srdcu. Putá medzi nimi sa stále upevňovali a Chris pochopil, že Ollie nie je len nejaký podivný pes.
Bol to oddaný a milujúci priateľ, ktorý sa dotkol jeho srdca, a pohľad na Ollieho, ako tu sedí, osamelý a smutný, zasiahol Chrisa do srdca. Uvedomil si, že mu musí nejako pomôcť.
Keď pristúpil k Olliemu, Chris si v duchu sľúbil, že už nikdy nedovolí, aby sa toto ubohé zviera cítilo osamelé. Pokľakol, nežne pohladil Ollieho po hlave s ťažkým srdcom a zašepkal: „Nie si sám, kamarát! Som tu pre teba.“
Súcit a starostlivosť o Ollieho podnietili Chrisa k prijatiu ťažkého rozhodnutia – vziať si chudobného psa k sebe domov. Na jeho ceste sa však objavil malý problém. Chris býval v prenajatom byte so svojou priateľkou Milou, ktorá nemala veľmi rada domáce zvieratá, najmä psov.
Chris chápal, že mať psa v ich byte je riskantná záležitosť a jeho priateľka by s tým samozrejme nesúhlasila. Nemohol však nechať toho chudáka samého na ulici.
Preto večer ticho pristúpil k psovi, ponúkol mu sušienku a potom mu pripäl vodítko k obojku. Ollie bol vystrašený a pokúsil sa vytrhnúť, ale Chris ho upokojil a vzal so sebou.
Chrisovo srdce bilo od radosti a obáv, keď išiel s Ollym domov. Vedel, že Mila nebude nadšená z nového prírastku do ich rodiny. Veril však vo svoje rozhodnutie a bol odhodlaný nejako ju presvedčiť, aby si psa nechala.
S každým krokom si Chris sľuboval, že Olliemu zabezpečí bezpečný úkryt. Ale srdce mu zamrzlo, keď sa vrátil domov a pozrel do rozzúrených očí svojej priateľky. Mila bola mimo seba od zúrivosti, keď uvidela psa.
„Čo tu robí ten pes?“ rozčúlila sa Mila, keď videla, ako Ollie vykúka spoza jeho nôh a pozerá na ňu svojimi veľkými hnedými očami, ktoré žiarili zúfalstvom.
„Zbav sa tej potvory,“ dodala s odporom a ustúpila dozadu.
„Zlatko, nikto sa o neho nestará… a on nechce urobiť nič zlé, rozumieš? Prosím, môžeme si ho vziať? Je opustený a našla som ho na trhu… Len sa na neho pozri… je to taký úžasný pes a som si istá, že si ho zamiluješ… len mu daj trochu času, zlatko… prosím. Potrebuje nás… potrebuje milujúci domov a my máme v byte veľa miesta.“
Ale Mila bola príliš nahnevaná a tvrdohlavá, aby ďalej počúvala.
„Chceš, aby sme sa budili na jeho ranné vytie, ktoré nám lezie na mozog, aby sme ho vzali na prechádzku, Chris? Si normálny? Nemôžeš sem proste priniesť akéhokoľvek túlavého psa… Toto nie je útulok pre zvieratá. Máme dosť problémov a aj tak to nezvládame. Nemôžeme ho vziať,“ kričala na Chrisa.
„A ja nemám v úmysle každé ráno vstávať s psím vreckom v rukách a čakať, že budem musieť zbierať čerstvé, teplé hovienka, jasné? A táto potvora bude veľa línat… len sa pozri na jeho hustú srsť. Vieš, že som alergická na psov… a nechcem, aby ma pohrýzol. Počúvaj, toho psa si domov nevezmem, a basta. Odvezte ho preč, kým som neodišla.“