Predtým, než odišiel za inou ženou, rozhodol sa zasadiť svojej manželke posledný bolestivý úder — predal svoj podiel na byte. Potom sa po čase vrátil, presvedčený, že ju nájde zlomenú a bezmocnú. To, čo však uvidel po otvorení dverí, ho prinútilo zostať stáť bez jediného slova.
Anna práve opatrne vyberala z rúry svoj obľúbený višňový koláč, keď jej manžel úplne obyčajným tónom oznámil, že odchádza. V prvej chvíli ani nepochopila význam jeho slov — myslela si, že si len potrebuje niekam odskočiť.
— A čo koláč? — spýtala sa potichu a pokúsila sa usmiať. — Myslela som, že si spolu sadneme, dáme si čaj… Pie kla som ho predsa špeciálne pre teba.
— Nechápeš to správne, — odpovedal sucho. Potom prešiel do izby a o chvíľu sa vrátil s cestovnou taškou v ruke. — Odchádzam navždy. Už ťa nepotrebujem, — povedal tak ľahostajne, akoby hovoril o starej veci, ktorú je čas vyhodiť.
— Čo?.. — zašepkala Anna a bezmocne si sadla na stoličku. Pred očami sa jej všetko rozmazalo a nohy mala zrazu ťažké ako z olova.
— Si až neuveriteľne naivná, — odsekol Dmitrij podráždene.
Vždy sa hneval, keď mal pocit, že musí vysvetľovať niečo, čo považoval za samozrejmé. Jeho slová dopadali tvrdo, ako údery. Anna z jeho rečí pochopila, že pre neho už dávno nič neznamená, že ho rozčuľujú jej prosby, zvyky, poznámky, ba dokonca samotná jej prítomnosť. No ten najkrutejší úder si nechal na záver.
— Mám syna, — povedal s namysleným úsmevom. — Čoskoro pôjde do školy. Musím byť pri ňom ako skutočný otec. Skús ma pochopiť… — dodal tónom, akoby jej robil láskavosť. — Aj tak som s tebou vydržal príliš dlho. Iný by už dávno odišiel. Dá sa povedať, že som sa obetoval… Ale teraz bude všetko inak. Čaká ma nový život a už ho nechcem ďalej premárniť.
Otočil sa a zabuchol za sebou dvere. Niekde na chodbe zaskrípali dvere výťahu — ten zvuk akoby uzavrel jednu kapitolu. Dmitrij odišiel. Anna zostala sama uprostred kuchyne a mala pocit, akoby sa jej vnútro zahalilo hustou hmlou. Svet, ktorý poznala, sa rozpadol v priebehu niekoľkých minút.
A potom sa vrátil — dúfal, že si vychutná jej poníženie… no to, čo uvidel, ho úplne umlčalo.
Predstavoval si uplakanú tvár, rozhádzané veci, trasúce sa ruky a bezradný pohľad — všetko, čo by mu dalo pocit moci a nadradenosti. Skutočnosť však vyzerala úplne inak.
Dvere bytu boli pootvorené. Dmitrij sa zamračil, vošiel dnu a zastal. V byte vládlo nezvyčajné ticho, no nepôsobilo prázdno. Miestnosť akoby dýchala inou atmosférou. Vo vzduchu sa stále držala jemná vôňa višní a čerstvého čaju, no miešalo sa s ňou niečo nové — sotva postrehnuteľné, ľahké, podobné prvému nádychu zmeny.
Anna stála pri okne. Neplakala. Neprechádzala sa nervózne po byte. Jej chrbát bol vystretý a pohyby pokojné, sústredené. Na stole stáli úhľadne pripravené šálky, koláč bol nakrájaný na rovnaké kúsky, akoby to nebol koniec, ale začiatok úplne iného večera.
— Vrátil si sa? — povedala bez toho, aby sa hneď otočila.
V jej hlase nebola ani bolesť, ani nádej. Len pokojná, pre neho takmer neznáma istota.
Dmitrij prešiel do miestnosti a pocítil zvláštne napätie. Čakal výčitky, slzy, prosby alebo krik — čokoľvek, čo by potvrdilo jeho dôležitosť. Namiesto toho však pred ním stála žena, ktorú akoby videl prvýkrát.
— Myslel som si… — začal a hneď stíchol.
Anna sa pomaly otočila. V jej očiach už nebola tá mäkká poddajnosť, na ktorú bol zvyknutý. Nevidel v nich snahu všetko zahladiť a zachrániť. Bola v nich pokojná vzdialenosť.
— Že budem plakať? — dopovedala za neho. — Alebo ťa prosiť, aby si zostal?
Posmešne sa usmial a snažil sa znovu získať svoju istotu.
— A nemala by si? Po všetkom, čo sa stalo?
Len mierne pokrútila hlavou a pristúpila k stolu. Vzala nôž a upravila jeden kúsok koláča, akoby práve to bolo teraz dôležitejšie než ich rozhovor.
— Vieš, najprv som naozaj nechápala, čo sa deje, — povedala ticho. — Ale potom sa mi zrazu všetko neuveriteľne vyjasnilo.
Dmitrij sa zamračil.
— Veď som ti všetko vysvetlil.
— Nie, — odpovedala pokojne Anna. — Ty si mi rozprával o sebe. A ja som po veľmi dlhej dobe konečne začula samu seba.
Tieto slová medzi nimi zostali visieť ako ťažké ticho.
Pocítil podráždenie. Nepáčil sa mu jej tón. Nepáčilo sa mu, že sa ho nesnaží zadržať ani vrátiť späť.
— Len nechceš priznať pravdu, — povedal ostro. — Už dávno som bol pri tebe nešťastný.
Anna sa na neho zadívala pozorne, akoby sa práve teraz po prvýkrát dívala na človeka, ktorého celé roky nevidela skutočne.
— Možno, — odpovedala. — Lenže nešťastná som bola aj ja. Iba som si príliš dlho nedovolila to priznať.
Pohŕdavo sa zasmial.
— A čo teraz? Budeš sa hrať na silnú ženu?
Tentoraz neodpovedala hneď. Naliala mu čaj a položila šálku pred neho.
— Ochutnaj, — povedala. — Tento koláč si mal vždy rád.
To ho úplne vyviedlo z rovnováhy. Nečakal ani pokoj, ani tú zvláštnu láskavosť.
— Správaš sa nejako čudne, — zamrmlal a predsa si sadol.