Pred mnohými rokmi som sa rozviedla so svojím prvým manželom.
Ach, ako veľmi ma ten človek vyčerpával!
Po tomto manželstve som sa ešte veľmi dlho spamätávala.
Nepracoval, moje peniaze míňal na alkohol a z domu postupne odnášal veci.
A ja som to všetko znášala len kvôli synovi, ktorý vyrastal.
Jedného dňa však, keď mal Gabriel 12 rokov, prišiel ku mne, pozrel sa mi priamo do očí a povedal:
— Mama, prečo toto ešte stále trpíš?
Vyhoď ho!
V tej chvíli mi akoby spadli klapky z očí a bez jediného zaváhania som manžela vyhodila z domu.
Takú úľavu a radosť ani neviem opísať slovami.
Neskôr som mala niekoľko nápadníkov, ale do vážneho vzťahu sa mi už nikdy nechcelo.
Bála som sa, že opäť skončím v pasci.
Posledné štyri roky boli pre mňa obzvlášť náročné.
Môj syn odišiel pracovať do Kanady a rozhodol sa, že tam zostane natrvalo.
Ja však odísť nechcem — v mojom veku je už ťažké zvykať si na inú krajinu a nový život.
Obdobie pandémie bolo pre mňa mimoriadne smutné — nikto ku mne nechodil na návštevy.
A časom sa samota stala úplne neznesiteľnou.
— Nájdeš si aspoň nejakého priateľa na rozhovor! — presviedčala ma kamarátka.
— Vieš, keď sa pozerám na mužov v mojom veku, všetci mi pripadajú starí a unavení životom.
Hanbila by som sa s nimi ukazovať na verejnosti.
Načo by mi to bolo?
Aby som sa na staré kolená o niekoho starala?
Oni nehľadajú partnerku — oni hľadajú opatrovateľku.
— Tak sa zoznám s niekým mladším.
Vyzeráš predsa fantasticky!
Tieto slová ma prinútili zamyslieť sa.
A nejako prirodzene sa stalo, že som začala komunikovať s mužom, ktorý býval vo vedľajšom dome.
Každý deň venčil svojho psa v parku pri našich bytovkách.
Volal sa Ion.
Bol rozvedený, jeho bývalá manželka odišla do Talianska a mal dospelú dcéru.
Vyzeral veľmi dobre — vysoký, charizmatický muž vo veku 49 rokov.
Ja som mala, ako som už spomínala, 62 rokov.
Začali sme sa rozprávať a on sa ku mne správal neuveriteľne pozorne — takmer každý deň mi nosil kvety.
Ani som si nevšimla, ako sa postupne nasťahoval ku mne.
Všetci naokolo sa čudovali, ako sa mohol taký atraktívny a zaujímavý muž začať zaujímať práve o mňa.
Priznávam, tú pozornosť som si naplno užívala.
Každý deň som mu pripravovala chutné jedlá, s radosťou som prala a žehlila jeho oblečenie.
Raz mi však povedal:
— Mohla by si venčiť môjho psa.
Aspoň budeš viac na čerstvom vzduchu!
— Poďme radšej spolu.
— Možno by sme sa nemali príliš často ukazovať spolu na verejnosti.
„On sa za mňa hanbí?“ — prebehlo mi hlavou.
A vtedy som si uvedomila, že som sa pre neho zmenila na obyčajnú gazdinú.
Rozhodla som sa, že sa s ním vážne porozprávam.
— Myslím si, že domáce povinnosti by mali byť rozdelené spravodlivo.
Svoje oblečenie si môžeš žehliť aj sám.
A svojho psa si tiež môžeš venčiť sám.
— Počúvaj, ak si chcela mladého a pekného chlapa, tak sa o neho musíš starať a robiť ho šťastným.
Inak načo je toto všetko?
— Máš 30 minút na to, aby si si zbalil veci a odišiel!
— Čože?
Nemôžem — moja dcéra si už do môjho bytu nasťahovala svojho priateľa.
— Tak bývajte spolu!
Bez váhania som ho vyhodila z domu.
Priznávam však, bolo mi smutno.
Naozaj už žena v mojom veku nemá šancu nájsť skutočnú lásku?
Dodnes mi chýba nežnosť a blízkosť…