Život tejto ženy je séria skúšok, strádania a neustáleho boja. Na svet prišla v roku 1965 v Južnej Karolíne a detstvo strávila v rozpadajúcom sa domčeku na pozemku svojej babičky. Neskôr sa rodina presťahovala do Rhode Islandu v nádeji na zmenu, ale realita bola ešte krutejšia: bývanie bez kúrenia a vody, každodenný hlad, chýbajúce základné podmienky. Aby nezomrela od hladu, musela spolu so sestrami zbierať zvyšky a tajne brať jedlo z obchodov. Tieto rané zážitky v nej navždy zostali.
Napriek tomu mala cieľ – opustiť svet, v ktorom sa narodila. Vzdelanie a tvorivosť sa pre ňu stali skutočnou spásou. Štúdium prebiehalo úspešne a športové aktivity a účasť na predstaveniach jej dali možnosť vyjadriť to, čo cítila. Na javisko prvýkrát vystúpila v siedmich rokoch, keď spolu so sestrami vystupovala na miestnom festivale – práve vtedy sa u nej zrodilo spojenie s umením. Vďaka svojmu úsiliu a vytrvalosti získala štipendium na Rhode Island College a následne bola prijatá na prestížnu školu Juilliard – spomedzi tisícov uchádzačov sa ocitla medzi štrnástimi vybranými.
Štúdium na Juilliardovej škole položilo základy jej budúcnosti. Takmer ihneď po jej ukončení začala hrať na divadelných doskách a vo veku 29 rokov bola nominovaná na cenu Tony za úlohu v predstavení „Sedem gitár“. Následne sa začala objavovať vo filme a v televízii. Skutočný prelom nastal, keď ju obsadili do projektu „Pochybnosť“ – za túto úlohu bola po prvýkrát nominovaná na Oscara. Neskôr nasledovali „Služobnica“ a nakoniec historické víťazstvo – stala sa prvou černošskou herečkou, ktorá získala cenu Emmy za hlavnú ženskú úlohu v dramatickom seriáli.
Jej prínos však presahuje rámec profesie. Keďže sama zažila hlad, zapojila sa do iniciatívy Hunger Is…, ktorá zbiera prostriedky na programy stravovania pre deti. Jej postoj je jednoznačný: žiadne dieťa by nemalo hladovať v krajine, kde je jedla dostatok. V spomienkach „Finding Me“ sa delí o svoje osobné skúsenosti a pomáha ostatným uveriť, že minulosť nemusí určovať budúcnosť.
V súčasnosti vedie Viola Davis úplne iný život. Spolu so svojím manželom, hercom a producentom Juliusom Tennonom, vychovávajú adoptívnu dcéru Genesis. Vo veku 55 rokov kúpila dom svojho detstva – nie na bývanie, ale ako symbol dlhej a ťažkej cesty. Od hladu a strachu k uznaniu a bezpečiu – jej životný príbeh sa stáva príkladom toho, že vnútorná sila stačí na to, aby prekonala okolnosti a dosiahla nemožn