Riskovať kvôli láske

Všetko sa začalo v okamihu, keď som sa otočila. A tam stál on. Stas. Brata Žanny som nevidela celé roky, no čas mu očividne len prospel. Vyzeral ešte príťažlivejšie než kedysi. Keď sa usmial, na chvíľu som úplne zabudla, ako sa rozpráva.

— Ahoj, — povedal pokojne, akoby práve neobrátil môj vnútorný svet naruby.

— Ahoj, — dostala som zo seba len s veľkou námahou.

Výborne, Oľa. Naozaj brilantná odpoveď.

— Žanna mi vravela, že prídeš, — prešiel si rukou po vlasoch. — Dúfam, že vás neruším.

Žanna sa naňho okamžite pozrela.

— Stas, neprišla sem preto, aby si ju vyrušoval.

— A kto povedal, že ju vyrušujem? — zasmial sa a zdvihol ruky na znak nevinnej kapitulácie. V očiach sa mu však ligotali pobavené iskričky.

— To je v poriadku, — odvetila som rýchlo a opäť som sa cítila ako nesmelá tínedžerka. — Naozaj mi neprekážaš.

— Tak dobre. Ešte sa uvidíme.

Len čo odišiel, Žanna ma jemne štuchla lakťom.

— Vieš, že je momentálne nezadaný?

Hlasno som si povzdychla.

— Prosím ťa, nezačínaj s tým.

Rozosmiala sa a doliala mi víno.

— Len buď otvorená novým možnostiam. Nič viac ti nehovorím.

Pozrela som sa smerom k dverám, za ktorými pred chvíľou zmizol.

— Prišla som sem, aby som si vyčistila hlavu, nie aby som si život ešte viac skomplikovala.

— Práve komplikácie robia život zaujímavým, — zaspievala pobavene Žanna.

Zdvihla som pohár.

— Dúfam, že sa tentoraz mýliš.

Napriek tomu som hlboko vo vnútri tušila, že pravdu má práve ona.

Pokojné dni a zamotané city

Nasledujúce dni plynuli prekvapivo pokojne. Večery sme trávili všetci traja na terase, rozprávali sa o živote, spomínali na dávne časy a smiali sa na úplných maličkostiach. Postupne som si uvedomila, ako veľmi mi táto jednoduchá atmosféra chýbala.

Stas sa nesnažil nikoho očariť. Bol jednoducho sám sebou – pokojný, vyrovnaný a prirodzený. Jeho hlas vo mne vyvolával zvláštny pocit bezpečia, ktorý som si nevedela vysvetliť.

S Žannou mali krásny súrodenecký vzťah. Neustále sa doberali kvôli drobnostiam, no pod všetkým tým podpichovaním bolo cítiť úprimnú lásku, rešpekt a starostlivosť.

Jedného večera po večeri sa Stas pohodlne oprel o stoličku a zadíval sa na mňa.

— Čo keby sme si zajtra večer niekam vyšli? Len ty a ja.

Prekvapene som naňho pozrela.

— Myslíš… na večeru?

— Presne tak. Povedal som si, že by nezaškodilo trochu zmeniť prostredie.

Pozrela som na Žannu. Len zdvihla obočie a s úsmevom sledovala, ako sa z celej situácie snažím spamätať.

— No… dobre. Prečo nie? — odpovedala som po krátkej chvíli, hoci som bola stále mierne zaskočená.

— Výborne, — prikývol Stas, akoby práve navrhol obyčajnú kávu. — Prídem po teba o siedmej.

Keď odišiel, otočila som sa k Žanne, ktorá sa na mňa usmievala od ucha k uchu.

— Čo je? — spýtala som sa a cítila, ako mi od rozpakov horia líca.

— Nič zvláštne, — odvetila s úsmevom. — Len… Stas zvyčajne ženy na rande nepozýva. Toto je uňho celkom nezvyčajné.

Zamračila som sa.

— A to ma má nejako upokojiť?

Rozosmiala sa.

— Uvoľni sa, Oľa. Si mu sympatická. To je predsa dobré znamenie.

— Možno… — zamrmlala som.

Aj napriek tomu ma však neprestávalo prenasledovať zvláštne tušenie, že som práve otvorila dvere niečomu oveľa komplikovanejšiemu, než som si bola ochotná pripustiť.

Večera… a nečakané prekvapenie

V reštaurácii bolo všetko takmer dokonalé. Výborné jedlo, príjemná atmosféra a Stas, ktorý sa správal prirodzene ako vždy. Rozprávali sme sa o všeličom, smiali sa a čas plynul neuveriteľne rýchlo. Vedľa neho som sa cítila čoraz uvoľnenejšie.

Potom mu zrazu zavibroval telefón.

Najskôr ho ignoroval.

O pár sekúnd zazvonil znova.

A potom ešte raz.

— Prepáč, o chvíľu som späť, — povedal a vyšiel pred reštauráciu.

Čo mohlo byť také naliehavé?

Snažila som sa sústrediť na večeru, no pohľad mi neustále smeroval ku dverám. Keď sa vrátil, tváril sa úplne pokojne.

— Je všetko v poriadku?

— Jasné. Len drobnosť z práce, nič vážne, — odvetil nenútene.

Počas dezertu sa však situácia zopakovala. Telefón opäť zazvonil, ospravedlnil sa a ešte raz odišiel.

Tentoraz som už nedokázala pokojne sedieť. Nenápadne som vstala a potichu ho nasledovala.

A vtedy som ho uvidela.

Stál len pár metrov odo mňa a živým, veľmi dôverným spôsobom sa rozprával s neznámou ženou.

Kto je tá žena?

Obaja si ma všimli. Stas na okamih zmätene zastal.

— Oľa… toto je Larisa, — povedal po krátkej odmlke. — Moja bývalá manželka.

Na chvíľu som stratila reč. Nevedela som, čo povedať. Larisa sa naopak usmievala úplne uvoľnene, akoby bolo všetko úplne prirodzené.

— Zajtra večer by ste obaja mali prísť k nám na večeru, — navrhla s ľahkosťou.

Skôr než som stihla vôbec premýšľať nad odpoveďou, Stas… pozvanie prijal.