Arinu si osvojili, keď mala len päť rokov. Bola na svoj vek drobná, útla a medzi ostatnými deťmi pôsobila ešte menšia, takmer nepatrná. Na nových rodičov sa pozerala opatrne, akoby stále pochybovala, či je pravda, že si ju naozaj berú domov, že odteraz bude mať vlastnú rodinu — mamu aj otca. V detskom domove ju mali všetci radi. Pripomínala malú porcelánovú bábiku: svetlé kučery, veľké modré oči, jemne vytočený noštek a pery ako mašlička. Bola pokojná, láskavá a milá, rada pomáhala a nikdy nevymýšľala, preto bolo vychovávateľkám úprimne ľúto lúčiť sa s takým dobrým dieťaťom.
Svetlana a Anton sa ukázali ako srdeční a dobrí ľudia. Prijali Arinu celým srdcom a veľmi rýchlo si ju obľúbili ako vlastnú dcéru. Starí rodičia z oboch strán ju tiež prijali s teplom a bez akýchkoľvek predsudkov. Len jednu vec dievča nedokázalo pochopiť: mama Svetlana sa na ňu občas pozerala s takou hlbokou, bolestnou clivotou, že Arine z toho bývalo úzko. Cítila, že za tým pohľadom sa skrýva niečo viac, no nevedela si to vysvetliť. Inak sa k nej všetci správali pekne a Arina si na novú rodinu zvykla pomerne rýchlo. Zdalo sa, že jej život konečne našiel pokoj.
Keď mala sedemnásť rokov, otec Anton náhle ochorel. Lekári mu diagnostikovali rakovinu, no chorobu odhalili príliš neskoro a liečba už takmer neprichádzala do úvahy. Anton pomaly a potichu chradol doma. Jedného dňa sa Arina vrátila zo školy — bola v poslednom ročníku — a uvidela mamu uplakanú a otca nezvyčajne rozrušeného.
— Oci, čo sa deje? — vystrašene sa spýtala.
— Ariška, nič sa nedeje, len ma to veľmi bolí, — zachrípol. — Musím ti niečo povedať. Celý život som ťa miloval a milujem ťa aj teraz. Si moja dcéra. Som šťastný, že si bola s nami. Chcem, aby si na to nikdy nezabudla.
— Oci, ďakujem ti, — rozplakala sa Arina. — Aj ja ťa veľmi ľúbim. To ja vám ďakujem, že ste si ma vzali, vychovali a dali mi rodinu.
— Opýtaj sa mamy… ona ti všetko vysvetlí, — pokúsil sa ešte dodať Anton, no slová sa mu plietli a už nedokázal hovoriť zrozumiteľne.
O tri dni Anton zomrel. Arina pomáhala mame s pohrebom, starala sa o domácnosť, varenie a všetko potrebné, takže na vážne rozhovory nezostával čas ani sila. Svetlana akoby skamenela od žiaľu: fungovala automaticky, akoby spolu s manželom odišla aj časť jej samej.
Prešli tri roky. Arina vyštudovala krajčírstvo a zamestnala sa v ateliéri. Niekoľkokrát sa pokúšala vrátiť k poslednému rozhovoru s otcom a pýtala sa mamy, čo tým myslel. Svetlana sa však téme vždy vyhla, tvrdila, že Anton už pred smrťou nemyslel jasne, no pritom uhýbala pohľadom. Tajomstvo zostávalo nevysvetlené.
S Michalom sa Arina zoznámila na výstave psov. Priviedla ju tam kamarátka, ktorá sa zúčastňovala so svojou krásnou nemeckou ovčiarkou. Arina sa prechádzala medzi kotercami, obdivovala psy a zrazu si všimla mladého muža pri trpasličích bradáčoch, ktorý sa na tie malé veselé psy pozeral so smútkom. Nedalo jej to a prihovorila sa mu.
— Dobrý deň, som Arina. Prečo sa na ne pozeráte tak smutne?
— Dobrý deň, ja som Michal, pokojne Misha. Od detstva milujem bradáče. Vždy som túžil po takom psovi, ale rodičia mi to nikdy nedovolili, nechceli sa oň starať.
Dali sa do reči. Misha bol otvorený a úprimný chalan. Jeho otec pracoval v polícii a mama učila ruský jazyk a literatúru. Arina mu porozprávala svoj príbeh: že vyrastala v detskom domove a že jej rodičia sú adoptívni, no veľmi dobrí. Začali sa stretávať. Misha ju predstavil rodičom a ona jeho svojej mame. Postupne sa schyľovalo k svadbe. Michalovi rodičia pozvali Arinu so Svetlanou k sebe, aby spolu prebrali oslavu.
Keď Arina s mamou vstúpili do domu, rodičia ich prišli privítať. Svetlana sa pozrela na Michalovho otca, zbledla, akoby uvidela ducha, a povedala:
— Arina, ideme preč. Žiadna svadba nebude.
Zmätená Arina poslušne odišla za ňou, zatiaľ čo Michal a jeho rodičia zostali v úplnom šoku. Niekoľko dní sa snažila zistiť pravdu, no Svetlana len plakala a opakovala, že svadba nebude. Nakoniec ticho prerušili Michalovi rodičia — prišli spolu so synom za Svetlanou.
— Sveta, musíme sa porozprávať, — povedal Igor. — Je čas povedať pravdu.
— Dobre, — odpovedala ticho. — Už sa tomu asi nedá vyhnúť.
Svetlana sa s Igorom spoznala ešte na škole. Prišiel ako nový žiak do ich triedy a medzi nimi okamžite vznikla silná, mladá láska. Tá sa však skončila vo chvíli, keď Svetlana zistila, že je tehotná. Rodičia zasiahli a rozhodli za nich: Igora poslali na vojnu a Svetlana musela porodiť. Pôrod bol veľmi ťažký a takmer ju stál život. Potom jej povedali, že dieťa sa narodilo mŕtve a že už nikdy nebude mať deti. Rodičia sa neskôr presťahovali a minulosť akoby zmizla. Svetlana sa dlho nedokázala spamätať. Igora nechcela vidieť, lebo si ho spájala s bolesťou. O štyri roky jej rodičia zomreli a matka jej pred smrťou priznala pravdu: dieťa žije a je v detskom domove. V tom čase už bola vydatá za Antona. Presvedčila ho, aby si osvojili dievčatko, no nepovedala mu, že je to jej vlastná dcéra. Pravdu mu odhalila až na konci jeho života.
— Takže ty si moja skutočná mama a Michalov otec je môj pravý otec? — otrasene sa spýtala Arina.
— Áno, dcérka, — rozplakala sa Svetlana.
— Ariška, som šťastný, že si moja dcéra, — povedal Igor. — A teraz sa staneš aj mojou nevestou.
— A čo Michal? — zmätene sa spýtala Svetlana.
— Michal nie je môj biologický syn. Oženil som sa s jeho mamou, keď bol ešte maličký, a vychoval som ho ako vlastného.
— No toto… — vydýchol Michal. — Takže si ju môžem vziať?
— Samozrejme. Prajem vám veľa lásky.
Svadba bola veselá, hlučná a plná radosti. Všetci boli spokojní, no najviac sa tešil Igor, hoci ho sprevádzal zvláštny pocit: zrejme ešte nikto pred ním nevydával vlastnú dcéru za svojho adoptívneho syna. Mladí si čoskoro zariadili vlastné bývanie a splnili si sen — zaobstarali si dvoch trpasličích bradáčov.