Nikdy som si nemyslela, že raz začnem pochybovať o rozhodnutiach svojej vlastnej matky, ale teraz tu stojím s šekom na dizajnérske šaty v hodnote takmer 1800 dolárov v rukách.
Pre väčšinu ľudí je to len drahá vec, ale pre mňa to bolo niečo viac – bola to voľba. Voľba, ktorú urobila, keď mohla pomôcť svojmu vnukovi s platbou štúdia na univerzite.
Moja mama, ktorá má teraz 70 rokov, bola vždy neuveriteľne obetavá. Vychovala päť detí v podmienkach neustáleho šetrenia a vždy kládla naše potreby nad svoje. Robila si extra smeny, aby zaplatila naše školské výlety, roky nosila ten istý plášť, aby sme mali nové veci, a nikdy si nedovolila zbytočné výdavky.
A teraz zistím, že minula takmer dva tisíce dolárov na šaty – len na stretnutia knižného klubu a zriedkavé podujatia. Bola som ohromená.
Predpokladala som, ba dokonca očakávala, že aspoň trochu prispeje na vzdelanie môjho syna. S rastúcimi nákladmi na vzdelanie má každá pomoc význam.
Neočakávala som, že zaplatí všetky náklady, ale aj malá podpora by mohla zmierniť finančnú záťaž. A teraz som mala pred očami to drahé šaty, ktoré viseli v jej skrini, zatiaľ čo môj syn sa chystal vziať si ďalšiu študentskú pôžičku.
Nedokázala som udržať svoje pocity v sebe, tak som sa rozhodla s ňou opatrne porozprávať.
„Mama,“ povedala som pri šálke kávy, „videla som šaty, ktoré si kúpila. Sú krásne, ale… celkom tomu nerozumiem. Tieto peniaze by mohli pomôcť Antonovi so štúdiom.“
Pomaly položila šálku a pokojne sa na mňa pozrela.
„Viem,“ odpovedala. „A premýšľala som o tom.“
Zhlboka sa nadýchla a zložila ruky na kolená.
„Sedemdesiat rokov som bola nielen matkou, ale nikdy som si nedovolila byť niekým iným. Celý život som dbala na to, aby moje deti mali všetko, čo potrebujú. Bez rozmýšľania som sa vzdala mnohých vecí, aj tých najmenších.
Zmlkla, jej pohľad sa stal odmeraným, akoby znova prežívala roky obetí, o ktorých som ani nepremýšľala.
„Ale teraz… mám sedemdesiat. Moje deti vyrástli. Milujem svoje vnúčatá a vždy im pomôžem, ako len viem.
Ale aspoň raz som chcela urobiť niečo pre seba. Niečo, čo by ma prinútilo cítiť sa výnimočná. Niečo, čo by mi pripomenulo, že nie som len matka a babička, ale aj jednoducho žena.
Otvorila som ústa, aby som niečo povedala, ale nenašla som slová.
Uvedomila som si niekedy, koľko pre nás urobila? Zamyslela som sa nad tým, že celý život obetovala, aby nás dala na prvé miesto?
Bola som tak pohltená svojimi ťažkosťami, tak presvedčená, že rodina musí byť vždy na prvom mieste, že som nevidela celkový obraz. Celý život sa obetovala pre nás. A teraz prosila len o jedno – o právo myslieť na seba.
Keď som sa večer vrátila domov, dlho som premýšľala.
Bola som ešte stále trochu nahnevaná? Áno. Chcela som, aby pomohla Antonovi? Samozrejme.
Ale po prvýkrát som sa na to pozrela z jej pohľadu.
Nie je len moja mama. Nie je len babička môjho syna.
Je to žena, ktorá celý svoj život venovala iným.
A po prvýkrát za sedemdesiat rokov si vybrala seba.
A možno – len možno – v tom nebolo nič sebecké.
Ahoj! Babička je na linke.
Desaťročia sa môj život točil okolo rodiny – vychovala som päť detí, obetovala som sa, vždy som kládla ich potreby nad svoje. Každú penny som investovala do toho, aby som im poskytla tie najlepšie možnosti, najmä v oblasti vzdelania.
Ale teraz, keď mám 70, chcela som urobiť niečo pre seba. Niečo, čo by mi prinieslo radosť, čo by mi pripomenulo, že som stále osobnosť, a nie len matka a babička.
Viem, že to môže vyzerať sebecky, ale robí ma jeden malý moment pre seba zlým človekom?
Nezaslúžila som si po všetkých tých rokoch toto právo?