Mala som päťdesiatštyri rokov, keď som sa rozhodla, že je čas na chvíľu zmiznúť zo života svojej dcéry. Nie navždy, samozrejme. Len ustúpiť bokom. Uvoľniť priestor. Prestať stáť v kuchyni ako druhá gazdiná. Prestať predstierať, že si nevšímam, ako môj zať Igor podráždene odfrkne pri pohľade na moje papuče v chodbe. Prestať zachytávať pohľad dcéry — unavený, previnilý, taký, z ktorého sa každej matke zviera srdce.
Volám sa Vera. A ukázalo sa, že aj v mojom veku robí človek hlúposti rovnako často ako v dvadsiatke. Len vyzerajú dôstojnejšie. Akoby to bolo premyslené rozhodnutie. Akoby išlo o zrelý krok. V skutočnosti je to tá istá naivita — len so šálom okolo krku a škatuľkou liekov v kabelke.
Takmer sedem rokov som žila sama. Spočiatku sa mi samota dokonca zdala pohodlná. Nikto nechrápal. Nikto nerozhadzoval ponožky. Mohla som si robiť čaj aj o druhej v noci. Lenže časom sa táto sloboda obalila tichom. A potom som sa zrazu ocitla v spoločnej domácnosti s mužom, ktorého som poznala iba osem mesiacov.
Volal sa Arkadij.
Spoznali sme sa v poliklinike. Áno, znie to komicky. Príbeh storočia — pred ambulanciou kardiológa. Sedela som so svojím lístkom v rukách a on stál pri okne a hundral na návleky na topánky, ktoré sa mu stále trhali. Vtedy som sa zasmiala. Úprimne, nie zo slušnosti. Mal dobrácku, trochu unavenú tvár a hlas človeka, na ktorého sú ostatní zvyknutí počúvať. Spýtal sa, či je vedľa mňa voľné miesto. Potom ma odprevadil na zastávku. A neskôr ma začal akosi prirodzene oslovovať menom.
S ním bolo všetko jednoduché. Až príliš jednoduché. Vedel počúvať — alebo to aspoň dokonale predstieral. Pamätal si, aký čaj pijem, ako sa volal môj detský kocúr a prečo neznášam jačmennú kašu. Nosil mi jablká z trhu. Hovoril:
— Vera, človek nemá zostať sám. Človek nie je žiarovka, aby svietil v prázdnej miestnosti.
Vtedy som si pomyslela: aké krásne slová. Dnes si myslím niečo iné — bol jednoducho výborný rečník.
Moja dcéra Lena to v tom období naozaj nemala ľahké. Narodilo sa jej druhé dieťa, starší syn nastúpil do školy, Igora prepustili z práce, všetci štyria bývali v malom dvojizbovom byte a ja som už takmer pol roka bývala u nich „dočasne“. To je nebezpečné slovo. Často sa za ním skrýva niečo, čo sa už dávno stalo príliš dlhým a nepohodlným.
Lena mi nikdy nepovedala:
— Mama, odsťahuj sa.
Nikdy. Ale matka také veci počuje aj bez slov. V príliš ticho zatvorených dverách. V dlhých pauzách. V čoraz častejšom:
— Mami, oddýchni si.
Preklad bol jednoduchý: „Mami, nezasahuj.“
Keď mi Arkadij prvýkrát navrhol, aby som sa k nemu presťahovala, rozosmiala som sa. Potom to zopakoval. A ešte raz. Mal dvojizbový byt v starom tehlovom dome na treťom poschodí, s balkónom do dvora a priestrannou kuchyňou.
— Budeme žiť pokojne, bez chaosu, — hovorieval.
A akokoľvek som bola naivná, nepočula som v tom „bude to pre mňa pohodlné“, ale „potrebujem ťa“.
Lena plakala, keď som si balila kufre.
— Mami, si si istá?
— Samozrejme. Čo mám podľa teba robiť? Sedieť ti na krku?
— Ty nikomu na krku nesedíš.
Pamätám si, ako to povedala a odvrátila zrak. A ja som si namýšľala, že jej tým pomáham. Že všetkým bude ľahšie. Vidíš, myslela som si, ešte stále si viem zariadiť vlastný život. Nebudem v tvojom dome navyše. Nebudem príťažou.
Bože, ako veľmi sa ženy z mojej generácie boja stať príťažou. Sme pripravené vrhnúť sa aj do ohňa, len aby sme tomu zabránili. Alebo sa, ako ja, presťahovať k Arkadijovi.
Prvé týždne pôsobili takmer sviatočne.
Kúpila som nové uteráky. On mi uvoľnil policu v skrini. Predstavil ma susedke Nine Petrovnej:
— Toto je Vera. Teraz žijeme spolu.
Bolo mi až trápne, ako mladému dievčaťu. Chodili sme po chlieb, pozerali staré filmy, hádali sa, kto bol lepší herec — Tichonov alebo Batalov. Večer sedával na balkóne a rozprával príbehy zo svojej mladosti. V tých príbehoch bolo všetko: pracovné cesty, známi, ženy, ktoré sa vraj oňho skoro bili.
Mala som spozornieť už vtedy. Keď je človek hlavnou postavou každej svojej spomienky, nie je rozprávač. Je to katastrofa s výbornou dikciou.
Realita prišla asi po mesiaci.
Najprv to boli drobnosti. Nespokojne sa mračil, keď som krájala chlieb „príliš nahrubo“. Presúval môj hrnček na „správne miesto“. Raz mi povedal:
— Vera, chodíš príliš hlučne.
Zasmiala som sa. On nie.
Potom prišli peniaze.
— Keď už bývame spolu, všetko by malo byť napoly, — povedal pri večeri. — Dôchodok predsa dostávaš, nie?
Dostávala. Malý. Ešte som si občas privyrábala šitím. Nenamietala som. Kupovala som potraviny, platila časť účtov. Zdalo sa mi to normálne. Dospelí ľudia predsa žijú pod jednou strechou.
Lenže „napoly“ v Arkadijovom jazyku znamenalo niečo iné: moje bolo spoločné, jeho zostávalo jeho. Ochotne si bral moje peniaze na mäso, lieky či účty, no keď som si chcela kúpiť niečo pre seba, okamžite sa zatváril nespokojne.
— Načo ti je nový krém? Na svoj vek vyzeráš aj tak dobre.