Keď som pracovala na svadbe, zrazu som uvidela ženícha – bol to môj manžel David. Keď som ho uvidela s inou ženou, ako sa tvári, že je niekto iný, cítila som, ako sa mi rúca svet. V tej chvíli sa všetko, čo som si myslela o svojom živote, obrátilo hore nohami.
Ach, svadby… Vždy vedeli prebudiť spomienky a vrátiť ma do dňa, keď sme si s Davidom sľúbili vernosť. Naša svadba nebola luxusná ani okázalá – vôbec nie.
Boli sme len dvaja zaľúbenci, pre ktorých neboli dôležité ani honosné dekorácie, ani veľká oslava. Dokonca aj po siedmich rokoch manželstva mi tieto spomienky stále vyvolávali úsmev na tvári.
Keď som pracovala ako čašníčka v cateringovej spoločnosti, neustále som bola na svadbách. Zakaždým, keď som vošla do krásne vyzdobenej sály a cítila vo vzduchu vôňu čerstvých kvetov, nechtiac som si spomenula na našu skromnú ceremóniu. Keby som len vedela, ako krehké môžu byť veci…
V ten deň, ako každý iný, sme prišli skoro, aby sme všetko pripravili pred príchodom hostí a novomanželov.
O hodinu neskôr začali prichádzať hostia, ich vzrušené rozhovory naplnili sálu v očakávaní ženícha a nevesty, ktorí sa vracali z fotenia. Bola som na toalete, keď dovnútra vbehla moja kolegyňa Stacy, jej tvár bola bledá od vzrušenia.
„Lori, počúvaj,“ povedala trasúcim sa hlasom, „musíš ísť domov.“
„Domov? Prečo by som to mala robiť?“ spýtala som sa. „Chceš si vziať moju zmenu? Prepáč, ale ja tiež potrebujem peniaze.“
Stacy pokrútila hlavou a vyzerala ešte nervóznejšia, ako som ju kedy videla.
— Nie, Lori, nerozumieš. Naozaj si myslím, že by si tu nemala byť.
— O čom to vlastne hovoríš? Prečo sa správaš tak divne? — spýtala som sa. — Stacy, vážne, čo sa deje?
Zahryzla si do pery a pozrela smerom k sále.
— Nebude sa ti páčiť to, čo uvidíš.
Vrátila som sa do sály, v hlave mi vírili znepokojujúce myšlienky o Stacyiných slovách. Srdce mi takmer zastalo, keď som uvidela ženícha a nevestu.
Stacy mala pravdu — nemala som sem chodiť.
Tam, pred všetkými hosťami, stál David… môj David. Muž, s ktorým som žila sedem rokov, bol teraz vedľa inej ženy.
Zadržala som dych. Zdalo sa, že mi pod nohami zmizla zem. Nedokázala som pochopiť, čo sa deje. Otočila som sa a vybehla na ulicu, slzy mi stekali po tvári. Bol to nočná mora, z ktorej som sa nedokázala prebudiť.
Zrútila som sa k stene a snažila sa nadýchnuť. Cez slzy som sa pozrela na tabuľku s menami ženícha a nevesty: „Vitajte na svadbe Kira a Richarda“. Richard?! Luhár!
Stacy vybehla za mnou. Snažila sa mi niečo povedať, utešiť ma, ale ja som nič nepočula. Jediné, čo mi znelo v hlave, bola jeho zrada. Zotrela som si slzy a cítila, ako vo mne narastá hnev. Nemala som v úmysle nechať to tak. Nie. Zničím túto svadbu a odhalím ho.
Vrátila som sa do sály práve v okamihu, keď novomanželia vyslovili prvý prípitok. Srdce mi bilo ako zbesilé, ale vedela som, že to musím urobiť.
Pristúpila som priamo k Davidovi a vytrhla mu mikrofón z rúk. Pozrel na mňa s prekvapením a hnevom, ale bolo mi to jedno. Zaslúžil si to, čo sa teraz stane.
„Mám oznámenie!“ povedala som nahlas do mikrofónu a môj hlas sa rozniesol po sále.
Všetci stuhli a miestnosťou sa rozľahlo ticho.
Žena, ktorá stála vedľa neho, sa ho chytila ako záchranného kruhu. Pozrela na mňa s doširoka otvorenými očami, zjavne nechápajúc, čo sa deje.
„David, alebo ako ho poznáte, Richard, vás všetkých oklamal!“ začala som, moja zlosť narastala. „On je už ženatý! So mnou!“
Hlasný výdych otriasol davom a videla som, ako sa tváre hostí zmenili z prekvapenia na šok.
„Čo?“ zašepkala nevesta, jej hlas sa triasol. Obrátila sa k Davidovi, oči sa jej naplnili slzami. „Richard, čo sa deje? Kto je tá žena?“
David pokrútil hlavou, predstierajúc zmätenosť.
„Ja… ja neviem,“ zamumlal. „Túto ženu vidím prvýkrát.“
„Sedem rokov manželstva a ty ma nepoznáš?!” zakričala som, cítiac, ako vo mne vrie zlosť.
„Čo? Akých sedem rokov manželstva?” pokračoval v predstieraní.
Vytiahla som telefón a ukázala mu fotografiu z našej svadby. V sále zavládlo mŕtve ticho.
Kira sa priblížila a jej oči sa rozšírili, keď uvidela fotografiu.
„Richard…?“ zašepkala. „Ako si mohol?!“
Ale ženích začal znova klamať.
„Neviem, kto je tá žena!“ pokračoval.
Zasmiala som sa.
„Možno si s ňou len kvôli peniazom?“
„Drž hubu!“ zakričal David.
Kira pokrútila hlavou, slzy jej tiekli po tvári.
„Nie, Richard. Nemôžem byť s tebou.“
Vyběhla preč. David sa za ňou rozbehol.
Vybehla som za ním a videla som, ako sedí na obrubníku a plače.
„Samozrejme, že hráš drámu,“ povedala som so založenými rukami.
„Všetko si pokazila!“ vykríkol.
„Oženil si sa s inou, keď si bol ženatý so mnou!“
„Nie som tvoj manžel!“
Zavolala som Davidovi.
„Áno, drahá?“ ozval sa jeho hlas.
Zmeravela som. Muž predo mnou vyzeral rovnako, ale nebol to on.
O pol hodinu prišiel môj skutočný manžel. Pozerali na seba ako na odraz v zrkadle.
Ukázalo sa, že David a Richard boli dvojčatá, ktoré sa v detstve rozdelili. Nikdy o sebe nevedeli.
Neskôr sme presvedčili Kiru, aby sa vrátila. Keď uvidela dvoch rovnakých mužov, rozplakala sa a objala Richarda.
„Prepáč, že som o tebe pochybovala,“ povedala som Davidovi.
„V poriadku, na tvojom mieste by som urobil to isté,“ odpovedal.
Tak môj manžel získal brata a ja priateľa, ktorého si neviem predstaviť mimo svojho života.