Ešte v tú noc, zatiaľ čo šľachta oslavovala pri víne a hudbe, obliekla si jednoduché šaty slúžky a vyšla z komnaty.
Prechádzala tmavými chodbami, zišla do kuchýň a cez tajné schodisko sa dostala do podzemia.
Tam ho konečne uvidela.
Eliáš neveriacky zdvihol hlavu.
„Prišla si?“
Izabella sa k nemu rozbehla.
Objali sa tak pevne, akoby sa báli, že ich osud opäť rozdelí.
„Chcú ma vydať za vojvodu,“ vydýchla medzi vzlykmi. „Za človeka, ktorého nikdy nebudem milovať. Nedovolím to.“
Eliáš jej položil dlaň na líce.
„Nepatríš nikomu,“ povedal ticho.
„Patríš sama sebe. A ak budeme musieť utiecť, utečiem s tebou.“
S pomocou vernej slúžky sa im podarilo dostať cez staré podzemné chodby až do záhrady.
Mesiac osvetľoval cestu pred nimi.
Po prvýkrát kráčali bok po boku bez toho, aby sa skrývali.
Ich sloboda však netrvala dlho.
Pri bráne paláca ich spozorovali stráže.
Zaznel poplach.
„Priveste mi dcéru späť a otroka zabite!“ zareval kráľ.
Začalo sa prenasledovanie.
Bežali cez polia, lúky a úzke lesné chodníky. Čas hral proti nim.
A predsa sa počas úteku smiali.
Prvýkrát boli slobodní.
„Ak zomrieme,“ zašepkala Izabella zadýchane, „nech je to spolu.“
Eliáš stisol jej ruku.
„Nezomrieme. Budeme žiť.“
Slnko sa sotva objavilo nad obzorom, keď sa za nimi v lese ozval dupot konských kopýt.
No oni už boli ďaleko.
Spávali pod stromami, živili sa lesnými plodmi a koreňmi. Keď Izabelle začali krvácať nohy, Eliáš ju niesol na rukách.
Princezná, ktorá kedysi poznala len zamatové sály a zlaté lustre, sa teraz kúpala v riekach a spala pod hviezdami.
Jedného rána sa zahľadela na svoj odraz vo vode.
Usmiala sa.
„Som slobodná,“ povedala.
Potom sa dotkla hladiny.
„A som krásna. Prvýkrát v živote sa tak naozaj cítim.“
Na štvrtý deň úteku prechádzali malou dedinou.
Jeden sedliak si všimol kráľovský prívesok na Izabellinom krku.
Za pár mincí prezradil ich polohu vojakom.
Na druhý deň ráno ich obkľúčili.
„V mene kráľa sa vzdajte!“ zakričal veliteľ.
Eliáš bez váhania predstúpil pred Izabellu.
Nemal zbraň.
Len odvahu.
„Ak ju chcete odviesť, najprv budete musieť prejsť cez mňa.“
Vojaci sa rozosmiali.
Skôr než však mohli zaútočiť, ozval sa hlas princeznej.
„Stojte!“
Muži stuhli.
„Som dcéra kráľa a žiadam, aby ste ma vypočuli!“
Jej hlas niesol silu, ktorú nikdy predtým nepoznala.
„Nie som tu preto, že by ma niekto držal proti mojej vôli. Som tu preto, že som si to vybrala sama. Som slobodná žena a nikto nemá právo rozhodovať o mojom živote namiesto mňa.“
Veliteľ zaváhal.
Napokon rozkázal Eliáša zatknúť.
Neublížili mu.
Izabellu však odviedli späť do paláca.
O týždeň neskôr bolo zvolané celé kráľovstvo.
Kráľ chcel obnoviť svoju pošliapanú česť.
Plánoval oznámiť svadbu Izabelly s vojvodom a zároveň verejne popraviť otroka.
Netušil však, že jeho dcéra má vlastný plán.
Keď vstúpila do trónnej sály, neprišla ako väzenkyňa.
Prišla ako búrka.
Na sebe mala jednoduché šaty, vlasy voľne rozpustené a hlavu vztýčenú.
Vedľa nej stál Eliáš.
Stále v reťaziach.
Ale nezlomený.
Kráľ sa zdvihol z trónu.
Izabella bola rýchlejšia.
„Skôr než prehovoríte, otče, chcem sa prihovoriť ľudu.“
Sála stíchla.
„Tomuto mužovi som bola odovzdaná ako trest. Ponížili ma, skrývali a zabúdali na mňa. No v miestach, kam takmer neprenikalo svetlo, som našla niečo, čo som v týchto múroch nikdy nepoznala.“
Odmlčala sa.
„Lásku.“
Jej hlas sa niesol celou sálou.
„Skutočnú. Čistú. Úprimnú.“