Nestihla som sa s ním ani poriadne rozlúčiť.
Ešte deň predtým sedel vo svojom obľúbenom kresle vedľa mojej postele a čítal knihu. Na druhý deň bolo to kreslo prázdne a ja som nedokázala uveriť, že už v ňom nikdy nebude sedieť.
Dva dni po pohrebe Viktória prestala hrať divadlo.
Sedela som v kuchyni v pyžame a snažila som sa zjesť kúsok opečeného chleba, keď vošla dnu. Mala na sebe hodvábny župan, dokonale upravené vlasy, vysoké podpätky aj bezchybný make-up. Vyzerala, akoby mierila na módne fotenie, nie do domu, kde ešte stále vládol smútok.
Ani si nesadla.
„Je čas zbaliť si svoje veci,“ povedala pokojne.
Na okamih som si myslela, že som ju zle počula.
„Prosím?“
„Máš tridsaťšesť hodín,“ odvetila chladným hlasom, zatiaľ čo si uprostred dňa nalievala pohár vína. „Tento dom teraz patrí mne. Nemám najmenšiu chuť znášať tu teba ani tvoje… deti bez otca.“
Jej slová ma zasiahli ako úder.
„Viktória, o dva týždne mám rodiť. Kam mám podľa teba ísť?“
Len ľahostajne pokrčila plecami.
„Do hotela. Do útulku. Kamkoľvek chceš. To už nie je môj problém. Jediné, čo viem, je, že pod mojou strechou nezostaneš. Nemám dôvod deliť sa o svoj dom s cudzími deťmi.“
Musela som sa pevne zachytiť kuchynskej linky, aby som sa nezosunula na zem.
„Otec by ti nikdy nedovolil spraviť niečo také.“
Na jej tvári sa objavil posmešný úsmev.
„Tvoj otec je mŕtvy. A teraz tu rozhodujem ja.“
Potom vytiahla mobil a niekomu zavolala.
Asi o hodinu nato vtrhol do domu jej priateľ Miša. Sebavedomý, opálený a povýšenecký muž, ktorý sa správal tak, akoby už celý dom patril jemu.
„Ak bude treba, pokojne vykopni dvere,“ povedala Viktória a kývla smerom k hosťovskej izbe. „Nemá tu už čo robiť.“
Trasúcimi sa prstami som vytočila tiesňovú linku.
Od strachu mi bolo na vracanie, no napriek tomu som zo seba dostala:
„Moja nevlastná mama sa ma snaží vyhodiť z domu. Som v tridsiatom ôsmom týždni tehotenstva. Prosím vás, príďte.“
Policajti dorazili veľmi rýchlo a zastavili Mišu skôr, než stihol urobiť niečo, čo by sa už nedalo napraviť. V tej chvíli som však definitívne pochopila, že v tom dome už nemôžem zostať ani o deň dlhšie. Nemala som peniaze, nemala som poriadnu prácu, Artem už nebol pri mne a nemala som ani miesto, kam by som mohla odísť.
S trasúcimi sa rukami som si začala baliť svoje veci. Prsty ma neposlúchali, oblečenie mi neustále padalo na podlahu a ja som ledva zadržiavala slzy. Nakoniec som sa ocitla v útulku pre ženy – vyčerpaná, bez síl, s opuchnutými nohami a hrčou v hrdle.
Keď som po podlahe ťahala starý kufor, z jeho vnútra nečakane vypadla hrubá obálka.
Okamžite som ju spoznala.
Pred mesiacom mi ju dal otec na verande, keď sme spolu pri západe slnka sedeli pri šálke čaju.
„Emmy,“ povedal vtedy tichým hlasom, „otvor ju až vtedy, keď tu už nebudem.“
Vtedy som obálku schovala čo najďalej. Nechcela som ani pripustiť, že by jeho slová mohli raz získať skutočný význam.
Teraz však nastal ten okamih.
S chvejúcimi sa rukami som obálku otvorila.
Vo vnútri ležali úradné dokumenty. Hneď na prvej strane bolo napísané moje meno. Začala som čítať a pred očami sa mi na chvíľu všetko rozmazalo.
Bola to darovacia zmluva.
Dom patril mne.
Nebola to iba otcova ústna sľub alebo prázdne slová. Všetko bolo úplne legálne – podpísané, notársky overené a riadne zapísané. Dokumenty boli vyhotovené tak, že ich nebolo možné úspešne napadnúť.
Otec všetko predvídal.
Vedel, čoho je Viktória schopná, keď tu raz nebude. Dokonca aj po svojej smrti sa postaral o to, aby som nezostala bez ochrany.
Sedela som na posteli v útulku, zvierala dokumenty na hrudi a zároveň plakala aj sa smiala.
„Ďakujem, ocko,“ šepla som cez slzy. „Ďakujem, že si ma ochránil aj potom, čo si odišiel.“
Na druhý deň ráno som sa vrátila späť do domu.
Viktória sedela v kuchyni s drahou šálkou kávy v ruke a tvárila sa, akoby mala všetko pevne pod kontrolou. Bez jediného slova som pred ňu položila dokumenty.
Zamračila sa a nechápavo sa na ne pozrela.
„Čo to má byť?“
Pozrela som sa jej priamo do očí.
„Toto je dôkaz, že dom patrí mne. Otec ho ešte za života prepísal na moje meno. Ty naň nemáš absolútne žiadny právny nárok.“
Tvár sa jej okamžite skrivila od hnevu.
„To nie je možné… To nemôže byť pravda!“
„Práve naopak,“ odpovedala som pokojne. „Je to úplne spravodlivé. Chcela si vyhodiť z domu mňa aj otcove budúce vnučky. Lenže tento dom nikdy nebol určený pre teba.“
Vyskočila zo stoličky.
„Naozaj si myslíš, že jeden kus papiera všetko zmení?“
„Nie je to len kus papiera,“ povedala som pevným hlasom. „A policajti, ktorí stoja pri dverách, s tým očividne súhlasia.“
V tej chvíli zbledla.
Presne v tom okamihu vstúpili do domu dvaja policajti. O celej situácii som ich informovala ešte vopred a ukázala som im všetky dokumenty. Po ich kontrole potvrdili, že darovacia zmluva je platná a jedinou zákonnou majiteľkou domu som ja.