Rok po svadbe stáli Dominique a Isolde na verande svojho nového domu pri mori.
Pred nimi sa po dvore naháňali ich chlapci za farebným šarkanom, zatiaľ čo najmladšie bábätko pokojne spalo Isolde v náručí.
Do Port-Laurentu už prichádzali návštevníci z rôznych kútov krajiny, aby navštívili ekologický penzión, ktorý manželia vybudovali spoločne so svojimi susedmi.
Útulné izby, čerstvé mušle, domáci cider a plavby na pestro maľovaných rybárskych lodiach priniesli dedine nový život aj stabilný zdroj obživy.
Keď sa krajina ponorila do večerného šera, Isolde sa k nemu nežne pritúlila.
„Naozaj nič neľutuješ?“
Dominique sa zadíval na ich dom, pokojnú zátoku, synov, ktorí s úsmevom vykrikovali jeho meno, aj na ženu, ktorá ho naučila, čo znamená skutočne milovať.
Potom sa usmial.
„Len jednu jedinú vec.“
„Akú?“
„Že som ťa nenašiel oveľa skôr.“
Na jej tvári sa rozžiaril nežný úsmev a oči sa jej zaligotali šťastím.
„Možno si jednoducho potreboval čas, aby si sa stal mužom, ktorého sme si zaslúžili.“
Dominique sa ticho zasmial.
„Alebo si zo mňa toho muža urobila práve ty.“
Ako každý večer sa vydali na prechádzku popri mori, kráčali ruka v ruke a nechávali za sebou stopy v mokrom piesku. Príliv ich zakaždým zmyl, no sľub, ktorý si dali, zostával navždy živý.
Úspech už pre nich neznamenal peniaze, postavenie ani potlesk.
Meral sa detským smiechom neseným morským vetrom, hlasmi synov pri hre, pokojom domova a jednoduchou pravdou, ktorú si každú noc pripomínali pod hviezdnou oblohou.
„Milujem ťa,“ zašepkal Dominique.
Isolde sa naňho nežne pozrela a potichu odpovedala:
„To je všetko, po čom som celý život túžila.“