Do Port-Laurentu medzitým začali prichádzať turisti z rôznych kútov krajiny, aby navštívili ekologický penzión, ktorý manželia vybudovali spolu so svojimi susedmi.
Útulné izby, jedlá pripravené z čerstvých mušlí, domáci cider a výlety na pestro maľovaných rybárskych člnoch vdýchli dedine nový život a priniesli miestnym ľuďom stabilnú obživu.
Keď sa krajina zahalila do večerného šera, Isolde sa nežne oprela o jeho plece.
„Naozaj nič neľutuješ?“
Dominique sa zahľadel na ich domček, pokojný prístav, synov, ktorí z diaľky volali jeho meno, aj na ženu, ktorá ho naučila, čo znamená skutočne milovať.
„Len jednu jedinú vec.“
Na okamih sa odmlčal a potom sa usmial.
„Že som ťa nenašiel oveľa skôr.“
Na jej tvári sa objavil nežný úsmev a oči jej zažiarili šťastím.
„Možno si jednoducho potreboval čas, aby sa z teba stal muž, akého sme si zaslúžili.“
Dominique ju pohladil po tvári.
„Alebo si ma tým mužom urobila práve ty,“ odpovedal ticho.
Potom sa, ako každý večer, vydali na spoločnú prechádzku popri mori. Kráčali ruka v ruke, zatiaľ čo príliv pomaly zmýval ich stopy z piesku.
Ich sľub však nezmizol.
Ten zostal navždy.
Úspech už pre nich neznamenal peniaze, spoločenské postavenie ani potlesk cudzích ľudí.
Meral sa detským smiechom, ktorý sa niesol v morskom vánku, veselými hlasmi počas hier na pláži a jednoduchými slovami vyslovenými pod hviezdnou oblohou.
„Milujem ťa,“ povedal Dominique.
Isolde sa usmiala a sotva počuteľne zašepkala:
„To je všetko, čo som si kedy priala.“