„Prečo sa tváriš tak zmätene? Prišli sme na oslavu!“
Krv sa mi začala variť.
Prekrížila som ruky na hrudi.
„Ty si naozaj myslíš, že jeden deň odo mňa budeš požadovať peniaze a na druhý deň očakávať, že zorganizujem oslavu pre tvoju dcéru?“
Jessica teatrálne vzdychla, akoby som bola problém ja.
„Samozrejme,“ odvetila. „Za telefóny nám stále dlhuješ, ale to je úplne iná vec.“
Krátko som sa zasmiala.
„Iná vec? Chceš povedať, že môj dom a moja štedrosť sú oddelené od tvojho pocitu nároku?“
Ustúpila som a ukázala smerom k ulici.
„Odíď.“
Jej úsmev okamžite zmizol.
Tvár sa jej skrivila od hnevu.
„Správaš sa ako…“
Všimla si Evu vedľa seba a vetu nedokončila.
„Ide predsa o moju dcéru! Trestáš ju za nevinný žart!“
Pokrčila som plecami.
„Nie. Ty ju trestáš. Chcela si zo mňa urobiť zloducha? Dobre. Tú úlohu si pokojne zahrám.“
A s tými slovami som jej zabuchla dvere priamo pred nosom.
Zostala som stáť pri okne a sledovala, ako Jessica na mojej príjazdovej ceste úplne stráca kontrolu.
Kričala, rozhadzovala rukami a chodila sem a tam ako rozčúlená herečka na javisku.
„Je taká sebecká! Všetko pokazila!“
Ani sa nesnažila hovoriť potichu. Naopak, očividne jej neprekážalo, že ju počujú všetci susedia.
Mark postával pri aute a predstieral, že hysterický výstup svojej manželky vôbec nepočuje.
Eva vyzerala zmätene a smutne. Pravdepodobne nechápala, prečo sa jej oslava nekoná.
Výzdoba stále ležala v kufri.
Potom som si všimla pohyb na druhej strane ulice.
Pani Thompsonová kráčala smerom k nim.
V ruke držala telefón.
Obrazovku mala otočenú tak, aby ju Jessica jasne videla.
Jessica uprostred vety stíchla.
Tvár jej zbledla.
Pani Thompsonová nepovedala ani slovo.
Len držala telefón.
A čokoľvek bolo na tej obrazovke, zničilo Jessicine sebavedomie v priebehu niekoľkých sekúnd.
Ruky sa jej zovreli do pästí.
Otvorila ústa, akoby chcela protestovať.
Nevyšlo z nich však nič.
O chvíľu nato pani Thompsonová zaklopala na moje dvere.
„Dobrý deň, pani Thompsonová,“ pozdravila som ju so zdvihnutým obočím.
Usmiala sa.
„Myslím, že vás už kvôli tým telefónom nebude obťažovať.“
Pozrela som sa na Jessicu, ktorá vyzerala, akoby sa najradšej prepadla pod zem.
„Naozaj? A prečo?“
Pani Thompsonová sa pobavene zasmiala.
„Len som jej pripomenula, že mám tiež veľmi zaujímavé video. Na ňom sa jej deti pokúšajú zhodiť do bazéna mňa. A ak bude pokračovať s tými nezmyslami o telefónoch, pokojne ho odovzdám polícii.“
Rozosmiala som sa.
Pani Thompsonová sa pridala.
„Samozrejme, v skutočnosti by sme to neurobili,“ dodala nevinne. „Ale ten výraz v jej tvári stál za všetko.“
Jessica sa nehádala.
Nekričala.
Ani sa na mňa nepozrela.
Jednoducho chytila Evu za ruku a odišla.
Mark ticho zamrmlal:
„Poďme.“
O pár sekúnd nahádzali výzdobu späť do kufra, zabuchli dvere auta a odišli.
Prvýkrát za veľmi dlhý čas nemala Jessica čo povedať.
Obrátila som sa k pani Thompsonovej a s úsmevom pokrútila hlavou.
„Myslím, že ste moja obľúbená suseda.“
Žmurkla na mňa.
„To viem, zlatko.“
Nasledujúce ráno bol rodinný skupinový chat plný správ.
Mama sa ako vždy snažila všetkých zmieriť.
Otec sa do ničoho nemiešal a pravdepodobne si v pokoji vychutnával svoju rannú kávu.
Mark poslal stručnú správu:
„Prepáč za všetko.“
Bolo však jasné, že tým nič nevyriešil.
Jessica?
Ani slovo.
Až kým sa neobjavila nová správa práve vo chvíli, keď som dopíjala rannú kávu.
Jessica: Evinu oslavu si zničila ty. Dúfam, že si spokojná.
Pozerala som na správu niekoľko sekúnd.
Potom som sa usmiala.
Ja: Áno. Veľmi. Ďakujem, že sa zaujímaš.