Bezdomovec a chudobný Brandon ponúkne svoje posledné 2 doláre staršiemu mužovi v núdzi v obchode na čerpacej stanici a na druhý deň zdedí jeho firmu. Brandon si myslí, že je to začiatok nového života pre jeho rodinu.
Brandon zvieral svoj papierový pohárik s drobnými mincami, keď sa predieral do obchodu pri čerpacej stanici. Už sa chystal vstúpiť do uličky, keď ho vyrušil hlasný krik. Uvidel rad nahnevaných zákazníkov stojacich za starším mužom, ktorý zle počul.
„Prepáčte, čo ste to hovorili o tom, že voda je smiešna?“ — opýtal sa starší muž pokladníčky.
„Peniaze!“ — zastonala. „Hovorím, že nemáte dosť peňazí, pane!“
„Áno, bol to slnečný deň!“ — odpovedal muž a zamračil sa.
„Potrebujete viac peňazí! Na tú vodu!“ Mladší muž stojaci za starcom ho chytil za plece a zakričal mu do ucha.
Brandon si všetko všimol. Mal nutkanie zasiahnuť, ale nechcel na seba pritiahnuť hnev zákazníkov. Medzitým starší muž vysvetlil, že nemá dosť peňazí, a opýtal sa, či by si nemohol kúpiť menšiu fľašu vody, pretože si musí vziať tabletky.
„Ak nemôžete zaplatiť, budete musieť odísť!“ — skríkla pokladníčka.
„Mám odísť?“ Usmial sa a otočil sa, aby odišiel, no pokladníčka mu vytrhla fľašu vody z rúk. „Vypadnite, starý muž!“ — zasyčala. „Ste príliš veľa problémov!“
Starší muž prosil, aby si mohol vziať tabletky, ale jeho prosby zostali bez odpovede.
Brandon toho mal dosť. Prišiel k pokladníčke a ponúkol sa, že za starého pána zaplatí.
„Majte srdce, slečna,“ povedal a položil svoj pohárik na pult. Žena sa naňho zhnusene pozrela, kým odpočítavala peniaze.
„To stačí,“ povedala, berúc všetku hotovosť, vrátane jeho posledných 2 dolárov. „A teraz odstúpte nabok. Zdržiavate rad.“
Brandon položil plechovku fazule na pult a podal staršiemu mužovi vodu.
„Nech sa páči, pane. Priniesol som vám vodu,“ povedal pomaly a zreteľne, aby muž videl jeho tvár, ak by potreboval čítať z pier. Muž mu poďakoval. Vyšli spolu z obchodu a Brandon sa vybral k svojmu stanu na pustý pozemok vedľa stanice, no muž ho zastavil.
„Počkajte!“
Brandon sa otočil.
„Prečo ste mi pomohli, keď ste sám zjavne potrebovali peniaze?“ — opýtal sa starší muž.
„Ak som sa ako bezdomovec niečo naučil, pane,“ odpovedal Brandon, „tak to, že svet funguje vtedy, keď sú ľudia k sebe navzájom dobrí.“
„Ale čo budú jesť vaše deti? Nechali ste fazuľu na pulte.“
„Máme ešte včerajší chlieb,“ odpovedal Brandon. „Zvládneme to.“
Muž odišiel zamračený. Brandon si všimol, že nastúpil do lesklého terénneho auta, a bolo mu čudné, prečo si taký človek nemôže dovoliť obyčajnú fľašu vody.
Na nasledujúci deň, keď Brandon delil medzi deti studené hranolky, pri jeho stane zastavilo strieborné sedanové auto. Prišiel k nemu muž v elegantnom obleku.
„Dobré ráno, pane. Posledným želaním pána Greavesa bolo, aby som vám odovzdal toto,“ povedal a podal mu obálku.
Brandon si utrel ruky a vzal ju. Vo vnútri bol list.
„Vážený pane,
Včera ste dokázali, že ste človek s dobrým charakterom, keď ste na mňa minuli svoje posledné doláre. Vaša dobrota a viera v to, že robiť dobro iným má zmysel, ma inšpirovali odmeniť vás najväčším darom, aký vám môžem dať: mojím podnikom.
Môj čas na tomto svete sa kráti. V poslednom čase sa obávam prenechať firmu môjmu synovi, pretože som si uvedomil, že je sebecký a bezcitný človek. Veľmi by ma upokojilo, keby ste spoločnosť zdedili vy namiesto neho. Jediné, o čo prosím, je, aby ste sa o môjho syna postarali a zabezpečili mu bezpečný a pohodlný život.“
„To je vtip?“ Brandon sa pozrel na muža.
Muž vytiahol kôpku vytlačených dokumentov a pero. „Pán Greaves to myslel veľmi vážne. A hneď ako tieto papiere podpíšete, všetko bude oficiálne.“
„Ale ja som toho chlapa stretol len včera. A teraz je mŕtvy a všetko mi odkázal?“ spýtal sa Brandon, keď si prezeral dokumenty.
„Chápem vaše obavy, pane, ale tieto papiere pripravili tí najlepší právnici. Jediné, čo potrebujeme, je doplniť vaše meno, a o všetko ostatné sa postarajú právnici.“
Bola to jeho šanca zabezpečiť svoje deti — a Brandon dokument podpísal. Muž potom odviezol jeho aj deti do ich nového domu.
Keď prišli k domu, Brandon sa zahľadel na obrovské sídlo.
Brandon tomu sám len ťažko mohol uveriť. No len čo otvoril dvojkrídlové dvere, pocítil, že niečo nie je v poriadku. V dome vládol chaos: stôl ležal prevrhnutý v predsieni a skriňa bola zhodená na zem.
Brandon pustil batožinu, rozbehol sa za autom a prikázal vodičovi zavolať na číslo 911. O niekoľko hodín stál uprostred rozrezaných gaučov a zničenej nábytku a rozprával sa s policajtmi.
„Prezreli sme celý dom a nenašli žiadne známky násilného vniknutia, pane,“ povedal policajt. „To, v kombinácii s tým, že bezpečnostný systém bol vypnutý správnym kódom, naznačuje, že človek, ktorý tu narobil tento vandalizmus, mal legitímny spôsob, ako sa do domu dostať.“
„Napríklad kľúč? Takže ten, kto to urobil, sem jednoducho vošiel?“
„Poradil by som vám vymeniť zámky, pane,“ prikývol policajt.
Keď policajti odišli, Brandon začal mať podozrenie na syna staršieho muža.
Na nasledujúci deň prišla sekretárka pána Greavesa skoro ráno. Vzala Brandona na nákupy, dala ho do poriadku u kaderníka a potom ho odviezla do firmy. V kancelárii, ktorá kedysi patrila pánovi Greavesovi, sa Brandon chystal prezrieť si súbory v počítači, keď sa dvere rozleteli dokorán.
„Vy musíte byť Brandon!“ Do miestnosti vošiel muž v strednom veku v tmavom obleku. „Som Christopher, jeden z bývalých obchodných partnerov pána Greavesa, a som tu, aby som vás zachránil pred kopou problémov.“
„Prepáčte?“ opýtal sa Brandon.
Christopher vysvetlil, že mal na starosti predaj pre jeden z „špecifických“ Greavesových podnikateľských projektov. Brandon rýchlo pochopil, že ide o niečo nelegálne. Odmietol v tom pokračovať, ale Christopher na to nebral ohľad.
„Počúvaj ma, ty idiot! Greaves mi dlhoval 2 milióny dolárov za to, že som riešil nelegálnu stránku jeho biznisu! Teraz za to zodpovedáš ty,“ zareval. „A ak nezaplatíš, pôjdem na políciu a všetko im poviem. Navyše, ako majiteľ firmy budeš zodpovedný za všetky škody. Takže svoje 2 milióny dolárov očakávam do soboty.“
„Čo? To je vydieranie! Vy nežartujete!“ namietol Brandon.
„Áno, presne tak. A keby si si náhodou myslel, že to nemyslím vážne…“ Christopher odhrnul sako a položil ruku na rukoväť pištole v puzdre na boku. „…tak si buď istý, Brandon, že ak sa mi postavíš do cesty, nechám ťa zmiznúť.“
Brandon nič nepovedal a súhlasil s Christopherovými požiadavkami. No stále ho zaujímalo, či Christopher neklame. Začal teda hľadať akékoľvek stopy po tejto nelegálnej časti podnikania.
Do večera toho istého dňa, po preštudovaní údajov zo všetkých ostatných oddelení, si bol Brandon istý, že Christopher klame. Vtom však zbadal skrinku s dokumentmi ukrytú v rohu miestnosti. Otvoril ju kľúčmi, ktoré predtým našiel na svojom stole. A prvé, čo mu padlo do oka, bola staromódna kartotéka zasunutá v zásuvke.
V nej ležala účtovná kniha so záznamami napísanými akousi stenografiou — a Brandon pochopil, že Christopher neklamal. V zúfalstve otvoril zásuvku, dúfajúc, že nájde aspoň niekoľko fliaš whisky, no nenašiel tam nič okrem fotografie.
Na nej stál pán Greaves s… mladým mužom. Brandonove oči sa rozšírili hrôzou, keď si uvedomil, ako veľmi sa na seba podobajú. Bol to Christopher, syn pána Greavesa!
Všetko sa začalo Brandonovi spájať do jedného celku. Nemohol uveriť, že taký dobrý človek, ako bol pán Greaves, by mohol byť zapletený do nezákonného podnikania. Preto najpravdepodobnejšie Christopher využíval svoje vlastné pochybné machinácie, aby ho vydieral, uvažoval Brandon.
Šťastie aj hrozný zvrat, ktorý všetko ohrozoval — dialo sa to príliš rýchlo. Našťastie Brandon nebol vo svete podnikania žiadnym nováčikom.
V tú sobotu sa Brandon stretol s Christopherom na podzemnom parkovisku, ale už s protiponukou.
„Musím splniť sľub, ktorý som dal tvojmu otcovi,“ povedal Brandon, „takže ti dám 49 percent akcií spoločnosti a zvyšných 51 percent si nechám. To by malo stačiť na to, aby si žil v luxuse, však? A ja si ponechám právo viesť firmu tak, ako si to želal tvoj otec.“
Ale Christopher odmietol. „Nie som idiot! Zaslúžil som si to celé, nie nejaké omrvinky! Ozvi sa, keď sa spamätáš!“ zasyčal a odišiel.
Brandon sa vrátil do kancelárie. Rozhodol sa vyplatiť Christopherovi jeho dva milióny dolárov a ukončiť to, ale zistil, že firemné peniaze sú viazané v majetkoch alebo určené na mesačné výdavky. Brandon bol bezmocný.
Znechutený sa vrátil domov, kde ho čakala ďalšia nepríjemnosť. Keď otvoril vchodové dvere, našiel detskú pestúnku priviazanú k stoličke a s roubíkom v ústach.
„Vzal deti! Odkázal vám, že to má byť varovný signál!“ kričala, keď ju oslobodil — a Brandon okamžite pochopil, o kom je reč.
Brandon zavolal Christopherovi a súhlasil s tým, že mu firmu odovzdá, úpenlivo ho prosiac, aby neublížil deťom. Dohodli sa, že sa stretnú na poludnie. Brandon však zároveň zavolal aj políciu a už o pol hodiny sedel s agentom FBI.
„Jednoducho postupujte podľa mojich pokynov a dostaneme vaše deti späť…“ uistil ho agent Bates.
V to poludnie si Christopher užíval pri bazéne hotela, ktorý si prenajal. Brandonove deti zamkol v skrini a prepustil všetok hotelový personál okrem manažéra, ktorému dobre zaplatil.
„Prepáčte, pane,“ prerušil ho manažér. „Prišla vám zásielka.“
Keď Christopher skontroloval obálku, uškrnul sa. Vrátil sa do svojej izby a podpísal dokumenty, ktoré našiel vo vnútri. Spoločnosť konečne patrila jemu! Potom prepustil Brandonove deti. „Som si istý, že takí otrhanci ako vy si nájdu cestu. A teraz zmiznite!“
Christopher dokončil balenie. Zrazu začul za sebou jemné cvaknutie. Hoci bol zvuk tichý, okamžite spoznal prepnutie poistky na pištoli.
„FBI! Ruky hore! Ste zatknutý.“
Medzitým Brandon zvieral svoje deti na chodníku. Vďaka nápadu agenta Batesa vložiť do dokumentov sledovacie zariadenie bol Christopher chytený.
Brandon vzal deti domov, pripravený všetko napraviť. A keď sa objavilo oddelenie FBI pre boj proti podvodom s príkazom na prehliadku, odovzdal agentom dôkazy — kópie firemných dokumentov a účtovnú knihu, ktorú našiel vo svojej kancelárii — s vedomím, že keď sa vyšetrovanie skončí, nezostane mu ani cent. Ale bude slobodný.
„Oci, naozaj opustíme náš dom… hneď po tom, čo zomrela maminka?“ opýtala sa Kelly.
Brandon si kľakol a objal svoje deti.
„Počúvajte, vy štyria, všetko bude v poriadku. Chcete vedieť prečo?“
Deti sa naňho vážne pozreli a prikývli.
„Pretože to najcennejšie, čo máme, je tu — v mojom náručí. Pokiaľ budeme držať spolu, vždy budeme bohatí tým najdôležitejším – láskou.“
Povedzte nám, čo si o tomto príbehu myslíte, a podeľte sa oň so svojimi priateľmi. Možno im spríjemní deň a dodá inšpiráciu.