Po chvíli som sa postavila a ustúpila o pár krokov. Hlavou mi vírili desiatky otázok. Napokon som sa rozhodla ísť do kuchyne. Možno jej pomôže miska s vodou. Aspoň niečo som pre ňu mohla urobiť.
Opatrne som nechala líšku odpočívať vo svojom kúte a potichu som sa vrátila do domu.
Naplnila som plytkú misku čerstvou vodou a zamierila späť ku garáži. Myšlienky mi stále lietali zo strany na stranu a nedokázala som pochopiť, čo sa vlastne deje.
Keď som vošla do kuchyne, prudko som sa strhla.
Takmer mi miska vypadla z rúk.
Robert tam stál rozospatý, rozstrapatené vlasy mu trčali do všetkých strán a ospalo si pretieral oči.
„Čo robíš?“ opýtal sa prekvapene.
Na okamih som stratila reč.
„V garáži… je líška,“ vysúkala som zo seba.
Jeho výraz sa okamžite zmenil. Oči sa mu rozšírili a vyzeral presne ako dieťa prichytené pri nejakej lotrovine.
„Ty si ju našla?“
„Našla?“ zopakovala som nechápavo. „Robert… môžeš mi konečne vysvetliť, čo sa tu deje?“
Zhlboka si povzdychol, oprel sa o kuchynskú linku a prehrabol si vlasy.
„Dobre… Poviem ti všetko. Len sa, prosím, nehnevaj.“
Čakala som.
„Keď som sa včera vracal domov, tá líška mi náhle vybehla priamo pred auto. Nestihol som zabrzdiť. Zrazil som ju.“
„Čože?“ vyhŕkla som. „Ty si ju zrazil autom?“
„Áno,“ prikývol rýchlo a zdvihol ruky, akoby sa chcel brániť. „Ale nebolo to také zlé, ako to znie. Našťastie neutrpela vážne zranenia. Mala len silný náraz. Hneď som ju odviezol na veterinárnu kliniku, kde som kedysi pracoval. Kolegovia ju vyšetrili a povedali, že sa z toho dostane, len potrebuje pár dní pokoja a dohľadu.“
„Robert…“ začala som.
Nenechal ma však dohovoriť.
„Viem, čo chceš povedať. Nikdy si nechcela mať doma divé zvieratá. Ale keď som ju tam skúšal nechať, neustále žalostne kňučala. Nedokázal som jednoducho odísť. Poznáš ma… zvieratá pre mňa vždy znamenali strašne veľa.“
V jeho hlase bolo cítiť úprimnú ľútosť.
Nedalo sa prehliadnuť, že ho celá situácia trápi.
„Prečo si mi o tom jednoducho nepovedal?“ spýtala som sa a položila misku s vodou na kuchynskú linku.
„Nechcel som ťa zobudiť. A potom som si povedal, že všetko vysvetlím ráno.“
Založila som si ruky na hrudi.
„Takže tvoj plán bol priviezť zranenú líšku domov a potajomky ju ukryť v garáži?“
Na jeho tvári sa objavil rozpačitý úsmev.
„Úplne som spanikáril.“
Napriek snahe zostať vážna som sa rozosmiala.
„Ty? Panikáriť?“
Prikývol.
„Asi áno. A myslím, že práve preto sa mi snívalo o policajtovi. Podvedomie zo mňa robilo vinníka. V tom sne boli presvedčení, že som autom zrazil človeka.“
Tentoraz som sa už smiala naplno.
Len som neveriacky pokrútila hlavou.
„Ty si naozaj nenapraviteľný.“
Robert ku mne pomaly pristúpil. Výraz v jeho tvári zmäkol.
„Mrzí ma to. Úprimne. Len som ju nedokázal nechať napospas osudu. Myslel som si, že sa o ňu pár dní postarám a keď zosilnie, vypustím ju späť do lesa. Ak chceš, zajtra ju môžem odviezť niekam inam.“
Pozrela som sa na jeho unavenú tvár aj na sklonené plecia, pod ktorými akoby niesol váhu vlastných výčitiek.
Napokon som si povzdychla.
„Najskôr sa postarajme o to, aby bola v poriadku. Potom sa rozhodneme, čo ďalej. Ale vedz, že mi to budeš ešte dlho splácať.“
Jeho tvár sa okamžite rozžiarila.
„Platí.“
Nasledujúce dni boli pre nás úplne nové.
Učili sme sa, ako sa správne starať o zranené divé zviera. Striedali sme sa pri kŕmení, pripravovali sme jej malé porcie potravy a pravidelne sme kontrolovali, či má dostatok čerstvej vody.
Robert dokonca vytiahol zo skladu starý elektrický ohrievač, aby mala garáž príjemnejšiu teplotu a mohla sa rýchlejšie zotaviť.
Spočiatku som sa držala bokom.
Nechávala som väčšinu starostlivosti na Robertovi.
Jedného večera som sa však zastavila pri jej provizórnom pelechu. Líška pomaly zdvihla hlavu, pozrela sa na mňa a vydala tichý, jemný zvuk, ktorý znel takmer ako poďakovanie.
V tej chvíli sa vo mne niečo zlomilo.
„Myslím, že si si ju získala,“ povedal Robert, ktorý sa opieral o zárubňu garáže.
Usmiala som sa.
„Možno áno.“
Na konci týždňa už bolo vidieť obrovský pokrok.
Líška sa bez problémov postavila na všetky štyri labky a dokázala prejsť niekoľko neistých krokov.
Sedeli sme s Robertom v garáži a mlčky sledovali, ako opatrne objavuje každý kúsok svojho malého dočasného útočiska.
Jedného večera som sa naňho pozrela a povedala:
„Vieš… so zvieratami to naozaj vieš.“
Len pokrčil plecami.
„Ani neviem. Vždy som mal pocit, že si navzájom rozumieme. Zvieratá od človeka nechcú veľa. Stačí im trochu láskavosti.“
Prikývla som.
Až vtedy som si naplno uvedomila, ako veľa o jeho charaktere prezrádza spôsob, akým sa správa k tým najslabším.
Po dvoch týždňoch nastal deň rozlúčky.
Spoločne sme naložili drevenú prepravku do auta a vyrazili smerom k lesu neďaleko miesta, kde ju Robert v tú osudnú noc zrazil.
Líška pokojne ležala na zadnom sedadle.
Nepôsobila vystrašene.