Bol to teplý, pokojný poludník, jeden z tých, keď si môžete vydýchnuť a jednoducho si užívať okamih. Stála som na poli, opierajúc sa o nákladné auto, cítila som vlasy vo vetre a pomyslela som si, že by bolo zábavné poslať manželovi rýchlu fotku. Niečo obyčajné, nič zvláštne. Nákladné auto vyzeralo dobre na pozadí stromov a pomyslela som si, že ocení túto scenériu.
Urobila som fotku, stojac vedľa nákladného auta, a bez väčšieho premýšľania ju poslala. Bol to len moment, spôsob, ako sa podeliť o časť svojho dňa.
Ale keď takmer okamžite prišla odpoveď, nebola taká, ako som očakávala.
„Kto je to v odraze?“
Zmätene som zamrkala. „Aký odraz?“ Napísala som odpoveď a cítila, ako sa mi v žalúdku vytvára uzol.
„Zadné sklo. Niekto tam je,“ odpovedal, jeho slová boli vážnejšie, ako som čakala.
Srdce mi začalo búšiť. Znovu som otvorila fotografiu a zväčšila zadné sklo nákladného auta, aby som preskúmala jeho odraz. Najprv som si myslela, že sa mýli, že to sú možno len odlesky slnka alebo strom v diaľke. Ale keď som sa pozrela bližšie, zovrelo mi žalúdok. Priamo za mojím chrbtom stála postava, slabá, ale nepochybne prítomná.
Obraz nebol ostrý, ale obrysy boli dosť zreteľné – mužská postava v klobúku, ktorý vrhá tieň na tvár. Klobúk. Zadržala som dych, keď som spoznala známy tvar. Vyzeral presne ako klobúk, ktorý nosil môj bývalý priateľ a bez ktorého nikam nechodil.
Moja myseľ sa snažila pochopiť, čo sa deje. Ako je to možné? Veď som bol sám, keď som fotil, nie? Nevšimol som si nikoho v okolí. Pole bolo prázdne, len ja a kamión. Ale odraz neklamal. Niekto stál dosť blízko, aby sa dostal do okna, a to sa mi zdalo nemožné vysvetliť.
Rýchlo som napísala odpoveď a snažila sa hovoriť pokojne. „Som si istá, že je to len optický klam, možno strom alebo niečo iné. Bol som sám.“
Ale už som cítila, ako sa zmenil jeho tón, keď odpovedal. „ To nevyzerá ako strom. Vyzerá to ako on.“
Zízala som na obrazovku, moje prsty zamrzli. Nemusel mi to vysvetľovať. Vedela som presne, koho má na mysli. Môjho bývalého. Človeka, s ktorým som sa rozišla už dávno – aspoň som si to myslela.
Zrazu som zistila, že pochybujem o všetkom. Naozaj mi niečo ušlo? Mohol byť nablízku a ja som o tom ani netušila? Alebo to bola len strašná náhoda, moment smoly zachytený na fotografii, ktorý sa teraz zdal nemožný vysvetliť?
Čím viac som sa na fotografiu pozerala, tým viac sa mi v mysli vynáralo. Póza, klobúk – všetko to mi pripadalo príliš známe a nech som sa akokoľvek snažila presvedčiť samú seba o opaku, táto možnosť ma trápila. Čo ak to naozaj bol on? Čo ak sa tam v ten deň nachádzal vďaka nejakému podivnému zhodu okolností?
Podozrenia môjho manžela rástli a ja som to cítila z každého jeho správu. Nechcel nechať veci plynúť samy od seba a ja som mu to nemohla zazlievať. Z jeho pohľadu to vyzeralo, ako keby som urobila fotografiu, na ktorej sa za záberom skrýval niekto iný. Niekto z mojej minulosti.
Snažila som sa mu zavolať, aby som ho upokojila a vysvetlila mu, že to bolo len nedorozumenie. Ale aj keď som hovorila, v mojom hlase bolo počuť pochybnosti. On mlčky počúval, jeho dôvera vo mňa bola zjavne otrasená. „Neviem,“ napokon povedal, jeho hlas znela odmerane. „Toto odraz nie je náhoda.“
Potom, čo sme zložili telefón, sedela som v tichu a pozerala na fotografiu v telefóne. To, čo malo byť nevinnou fotografiou môjho dňa, sa zmenilo na niečo oveľa temnejšie, na klin pochybností, ktorý nikto z nás nemohol ignorovať. Tento malý, sotva viditeľný odraz sa stal prízrakom minulosti, ktorý ma ťahal späť na miesto, ktoré som, ako sa mi zdalo, nechal za sebou.
V nasledujúcich dňoch boli vzťahy medzi nami napäté, odlišné od seba. Nech som sa akokoľvek snažila vysvetliť, že som bola sama, obraz tej postavy v odraze nás oboch prenasledoval. Akoby ten moment, ten letmý detail v zadnom skle, otvoril dvere, ktoré sme nemohli zavrieť. Dvere do minulosti, k otázkam, ktorých sa môj manžel nemohol zbaviť, a k dôvere, ktorá sa teraz zdala krehká, visiaca na vlásku.
Odrazenie, také malé a ľahko prehliadnuteľné, vrhlo tieň na všetko. A zrazu sa to, čo malo byť len ďalšou fotografiou, stalo začiatkom niečoho, čo nikto z nás nečakal.