Dnes si mnohí ani nevedia predstaviť, ako žil pred sedemdesiatimi rokmi človek s tmavou pleťou v Európe alebo Amerike. O takej organizácii v USA, ako je Ku Klux Klan, už zabudli ľudia stredného veku, nieto mládež.
Vtedy bolo rozdelenie na „bielych“ a „čiernych“ všade. Oddielené školy, reštaurácie, kiná, parky, verejná doprava. Práve v takomto náročnom období rasovej diskriminácie sa biela dievčina rozhodla vydať za tmavokožého chlapca. Ako to všetko skončilo a ako sa vyvinul ich ďalší život, vám chcem porozprávať v dnešnom príbehu.
V 50. rokoch v Európe a USA prekvitala rasová diskriminácia
Počas druhej svetovej vojny bol Jake Jacobson povolaný do služby v americkej armáde. Bol poddaným ostrovného štátu Trinidad, ktorý bol členom vojenskej koalície americkej armády. Výcvikový pluk, v ktorom Jake slúžil, bol umiestnený v severozápadnej Anglicku v grófstve Lancashire.
Jake sa učil vojenskému povolaniu spojára v miestnej technickej škole, ktorá počas vojny pripravovala takýchto odborníkov. Tam sa na stenografku učila aj dievčina menom Mary.
Práve tu sa títo mladí ľudia zoznámili. Ukázalo sa, že Jake vedel veľmi pekne dvorovať, na rozdiel od miestnych chlapcov. Recitoval Shakespeara naspamäť a sám skladal pre Mary básne. Existuje také vyjadrenie – „Vojna všetkých vyrovná“, ale v tyle to neplatí.
V máji 1945, pri príležitosti ukončenia vojny, kadeti spojovacieho vojska pozvali dievčatá na piknik. V ten večer sa Mary po prvýkrát pobozkala. S Jakeom sa vzdialili od svojej spoločnosti a užívali si milenecké súkromie.
V tom čase okolo bozkávajúceho sa páru prešla na bicykli Maryina suseda. A keď sa dievča vrátilo domov, otec ju vypočúval ohľadom jej správania. „Hanbíš nielen seba, ale aj celú našu rodinu,“ kričal na celý dom.
Potom zakázal dcére chodiť na kurzy stenografie. Myslel si, že tým rozdelil zamilovaný pár. Ale ako povedal Shakespeare: „Láska je bezvýznamná, ak má mieru.“ A títo dvaja práve nepoznali mieru.
Začali sa tajne stretávať. Pravda, tu nastal problém, výcvikový pluk USA bol v súvislosti s koncom vojny rýchlo zrušený a prevelený domov do Texasu. Ale ani oceán nedokázal rozlúčiť týchto milencov. Po odpykaní si povinnú službu a demobilizácii na konci štyridsiatych rokov sa Jake vrátil do Anglicka.
Tu začali najväčšie skúšky v ich živote. Ako som už spomínal, v tej dobe existovalo v spoločnosti obrovské rasové rozvrstvenie. A keď Jake zaklopal na Maryine dvere, na prahu sa objavil jej rozzúrený otec s loveckou puškou v rukách: „Zmizni, inak do teba vpálim obe náboje nabité veľkou brokovnicou.“ .
Nešťastný Jake odchádzal z domu svojej milovanej a utieral si slzy päsťou. Ale čo mohol urobiť? A zrazu za sebou počul výkrik: „Počkaj, milovaný!“
Áno, bola to jeho Mary. Keď počula otcov výkrik, vybehla na chodbu a uvidela odchádzajúceho Jakea. Odstrčila otca a vybehla za ním. Myslíte si, že to bol šťastný koniec? Vôbec nie, bol to začiatok trnitej cesty rodiny Jacobsonovcov.
Susedia, ktorí videli túto scénu, okamžite odsúdili chudobné dievča a otec stanovil podmienku. „Ak sa ten človek ešte raz priblíži k nášmu domu, už nikdy neprekročíš jeho prah.“
Ale ani takýto tvrdý ultimátum Mary nezastavil. Nasledujúce ráno vyšla z domu s jedným kufrom a už sa sem nikdy nevrátila.
Žiadny mestský obvod nechcel zaregistrovať takéto medzirasové manželstvo. Až na okraji Birminghamu sa našla žena, ktorá s tým súhlasila. Dôvodom bolo, že jej syna zachránil pred smrťou tmavý vojak, ktorý ho zakryl svojím telom.
Ale dalo sa toto manželstvo nazvať šťastným? Veď nikto z príbuzných a priateľov neprišiel na ich oslavu. A ďalej to bolo ešte ťažšie, žiadny prenajímateľ im nechcel prenajať byt. Čoskoro im došli peniaze na ubytovanie v hoteli. Takmer týždeň žili v útulku pre bezdomovcov.
A potom mala Mary šťastie, prijali ju ako učiteľku na základnej škole a poskytli jej služobný byt. Mary však musela utajiť, že jej manžel je tmavý. Preto si vybrala byt na druhom konci mesta. Vedenie školy nemalo námietky, pretože nikto nechcel bývať tak ďaleko od školy.
Hlavnou podmienkou pre Mary bolo, aby nechodila neskoro do školy, ale po príchode do útulku vstávala dokonca o hodinu skôr. Samozrejme, susedia neboli spokojní s novými nájomníkmi, ale byty boli štátne, takže sa ich nikto nepýtal. Takto sa rodina Jacobsonovcov vydala na svoju sedemdesiatročnú plavbu.
Čoskoro si Jake našiel prácu v továrni a zdalo sa, že sa všetko pomaly zlepšuje. Bol najvyšší čas premýšľať o dieťati, ale život im opäť pripravil skúšku. Mary porodila mŕtveho osemmesačného chlapčeka. Lekári potom vyniesli verdikt, že dievča už nebude môcť mať deti.
Vtedy sa ešte veľa chorôb nedalo liečiť. Neplodnosť bola v tej dobe metlou spoločnosti. Mnohým rodinám stanovili takúto diagnózu. Ale ani tento faktor nedokázal rozlúčiť náš pár.
Už si zvykli na to, že ľudia, keď ich videli spolu na ulici, prechádzali na druhú stranu. Teraz, skôr ako pozvala hostí do domu, Mary ich varovala, že jej manžel má tmavú pleť. A hoci spočiatku mnohí odmietali chodiť na ich večierky, po niekoľkých desaťročiach mali hostí na rozdávanie.
Jake a Mary v mladosti a v starobe
Mary sa v tom čase stala zástupkyňou riaditeľa školy, Jake začal pracovať na pošte. Nie nadarmo sa počas vojny vyučil za telegrafistu. Obsluhoval miestny telegraf. A ich oddelenie bolo najlepšie v Birminghame.
Len dve veci robili manželov smutnými: to, že nemohli mať deti, a to, že Maryin otec sa nedožil doby, keď sa takéto manželstvá stali normou. Pani Jacobsonová totiž nikdy nezískala požehnanie rodičov, čo ju veľmi mrzelo.
Svet sa od tej doby veľmi zmenil. V roku 1993 bola definitívne zrušená organizácia Ku Klux Klan, ktorá existovala viac ako sto dvadsať rokov a ktorej nepriateľmi boli vždy predstavitelia černošskej rasy.
Teraz mali ľudia s tmavou pleťou rovnaké práva ako bieli. Kto by si pred sedemdesiatimi rokmi pomyslel, že v Amerike bude prezident tmavej pleti a že takéto manželstvá nebudú nijakou raritou?
Príbeh lásky Jakea a Mary žije dodnes
Ale ako hovorí sama Mary:
„Prešli sme spolu všetkými životnými ťažkosťami a vždy nás spájala láska. Keby som sa musela vrátiť do tej doby a mala by som šancu všetko zmeniť, aj tak by som si vybrala Jakea. Je najlepší na svete a naše duše sú si blízke bez ohľadu na farbu pleti.“
Takýto milostný príbeh sa odohral s našimi hrdinami. Jeho dej je hodný umeleckého filmu so šťastným koncom. Ich príklad dnes inšpiruje mnoho ľudí v rôznych krajinách, kde stále existujú rasové predsudky. Veď pravá láska, za ktorú bojujeme, vždy zvíťazí.
Priatelia, ak sa vám táto publikácia páčila, odporúčam vám pozrieť si ešte jedno krátke video. Tu som pre vás nazbieral 40 fotografií otca s dcérou, ktorí sa 40 rokov fotografovali na tom istom mieste. Pozrite sa, ako rýchlo plynie čas, ako sa menil otec, jeho dcéra a vnuci…