A ešte aj vtedy sa tvárila, akoby podstupovala nepríjemný lekársky zákrok.
Každý piatok som jej kupoval biele ruže.
Tvrdila, že ich miluje.
Neskôr som v bankových výpisoch našiel sedemnásť platieb tomu istému kvetinárstvu za šesť mesiacov.
A alkohol?
Ten sa vrátil.
Najprv nenápadne.
— Veď je to len pohár vína k večeri.
Potom fľaša.
Potom dve.
Keď som sa vracal neskoro večer z práce, často som ju nachádzal na gauči v župane. Na stole prázdna fľaša Chardonnay, v ruke telefón a v očiach ten známy sklenený pohľad.
— Kristína, sľúbila si mi predsa…
A ona sa len pousmiala.
— Ale veď nepijem. To je len víno. Víno nie je alkohol, Gena. To je kultúra. V Taliansku ho pijú každý deň. Keby si sa trochu vyznal, vedel by si to.
Po čase sme prestali spávať v jednej izbe. Jednoducho som už nedokázal zaspávať vedľa ženy, z ktorej každé ráno cítiť alkohol.
A potom prišla noc, ktorá všetko definitívne zmenila.
Boli asi dve hodiny ráno, keď mi zazvonil telefón. Jeden z našich vodičov, Saša Koršunov, zostal stáť s pokazeným kamiónom na diaľnici M-4 neďaleko Ramonu. V návesu mal plný náklad mrazeného mäsa a termíny dodania boli nekompromisné.
Rýchlo som sa obliekol a vyrazil.
Prechádzal som nočným mestom a pri jednom semafore som zbadal známu bielu Hondu.
Kristíninu Hondu.
Poznal som jej evidenčné číslo naspamäť.
Boli dve ráno.
Auto stálo pred obytným domom v štvrti, kde som nikdy nebol a o ktorej mi nikdy nič nehovorila.
Prešiel som okolo.
Najprv bolo treba zachrániť zákazku.
Celú noc sme so Sašom opravovali vozidlo pri ceste. Zima, špina, tma a zamrznuté ruky. Až nadránom sa nám podarilo dostať náklad bezpečne do skladu.
Domov som sa vrátil okolo siedmej ráno.
Kristína pokojne spala.
Jej Honda stála na svojom obvyklom mieste pod domom, akoby sa nič nestalo.
Pri raňajkách som sa opýtal čo najpokojnejším hlasom:
— Nebola si včera večer niekde autom?
Ani nezdvihla oči od telefónu.
— Nie. Bola som doma. Pozerala som seriál a išla skoro spať.
Ani najmenší náznak nervozity.
Ani jediný pohyb.
Takto klamú ľudia, ktorí klamú často.
Bez námahy.
Bez výčitiek.
Automaticky.
Nehádal som sa.
Začal som zisťovať pravdu.
Najskôr som otvoril výpisy zo spoločnej platobnej karty, ktorú som jej kedysi vybavil „na domácnosť“.
Za posledných šesť mesiacov:
štrnásť platieb v reštauráciách, kde sme spolu nikdy neboli.
Deväť platieb v baroch.
Niekoľko nákupov drahých parfumov.
Spolu približne štyristotisíc rubľov.
Z peňazí určených na domácnosť.
Potom som sa prvýkrát pozrel na jej sociálne siete.
Nikdy predtým som to nerobil.
Nemal som dôvod.
Mala viac než osemsto sledovateľov.
Drvivá väčšina boli muži.
Jeden profil za druhým.
Arťom.
Dima.
Oleg.
Ruslan.
Mladí, vyšportovaní, usmiati chlapi, ktorí jej pod každou fotografiou nechávali desiatky reakcií.
A potom prišiel večer, po ktorom už nebolo cesty späť.
Kristína znovu priveľa vypila a zaspala na pohovke.
Jej telefón zavibroval.
Obrazovka nebola zamknutá.
Na displeji sa objavila správa:
„Kris, zajtra môžeš? O jednej ako vždy. Budem čakať.“
Odosielateľ: Nikita.
Neotvoril som konverzáciu.
Stačilo mi pozrieť zoznam chatov.
Nikita.
Stas.
Dima ❤️.
Arťom.
Kirill.
Max bývalý.
Max.
Ten istý Max, o ktorom mi tvrdila, že je minulosťou.
Ten, s ktorým sa vraj rozišla deň pred naším zoznámením.
Posledná správa od neho prišla včera.
Položil som telefón presne tam, kde bol.
Potom som si sadol do kuchyne a nalial si čaj.
Ruky sa mi netriasli.
Netriaslo sa nič.
Vo vnútri nebola zlosť ani bolesť.
Len prázdnota.
Ťažká, chladná a masívna ako opustený sklad.
Ráno som zavolal Michalovi.
— Tak? — povedal iba.
Jediné slovo.
Slovo človeka, ktorý na tento telefonát čakal celé roky a pritom dúfal, že nikdy nepríde.
— Mal si pravdu.
Na druhej strane zavládlo ticho.
Potom pokojne odpovedal:
— Gena, neteší ma to. Pamätáš si číslo právnika, ktoré som ti dal ako svadobný dar?
— Pamätám.
— Zavolaj mu ešte dnes. Nie zajtra. Nie o týždeň. Dnes.
Ale ani tentoraz som to neurobil.
Pretože Kristína vycítila, že sa niečo zmenilo.
Začala byť opäť pozorná.
Mila.
Starostlivá.
Navarila večeru.
Obliekla si šaty, ktoré som na nej mal rád.
Objala ma.
— Gena, čo sa deje? Vyzeráš tak smutne. Vieš, rozmýšľala som. Naše manželstvo sa dostalo do krízy. Mám o teba strach. Nemal by si sa toľko trápiť. Máš svoj vek, tlak… Len sa nenahnevaj. Čo keby sme skúsili manželskú poradňu?
Súhlasil som.
Dodnes neviem prečo.
Asi preto, že človek sa niekedy zúfalo snaží zachrániť aj to, čo je dávno stratené.
Psychologička sa volala Elena Alexandrovna.
Príjemná kancelária.
Diplom na stene.
Kaktus na parapete.
Dvanásť sedení.
Päťtisíc rubľov za jedno.
A potom ďalšie.
A ďalšie.
Na treťom stretnutí som otvorene povedal, že viem o správach s inými mužmi.