Они vstúpili priamo do stredu sály.
Parkety pod ich podrážkami odpovedali tlmeným, takmer ospravedlňujúcim vŕzganím, akoby sa aj ony hanbili za to, čo sa chystali vidieť. Svetlo girland, ktoré sa ešte pred chvíľou zdalo jemné a slávnostné, sa náhle zmenilo na nemilosrdne ostré — ako chladný lúč na operačnej sále — a odhaľovalo každú vrásku na tvárach, každý tieň pod očami, každý napätý pohyb. Hudba — pomalá, ťažká, hustá ako tmavý med — klesla na miestnosť ako ťažká prikrývka a stlmila všetko ostatné, dokonca aj dych.
Arťom držal Lenininu ruku tak opatrne, akoby sa bál, že mu zmizne v dlani. Mal pripravený svoj obvyklý úsmev — mierne krivý, sebavedomý, ten istý, ktorým si zvyčajne získaval uznanie, smiech aj obdiv. Teraz sa však neobjavil. Lenine prsty spočívali v jeho ruke pokojne, takmer odmerane, akoby sa nedotýkala jeho, ale len presúvala starú, dávno prečítanú knihu z miesta na miesto. Žiadne chvenie, žiadna vlhkosť. Len rovnomerné, zvláštne, takmer neľudsky stabilné teplo.
A práve v tej chvíli sála stuhla.
Nie v očakávaní smiechu. Nie v predtuche poníženia, ktoré si už všetci v duchu predstavili. Ale v náhlom, chladnom pocite, že sa niečo pokazilo. Úplne inak, než malo.
Lena zdvihla pohľad. Cez mierne zahmlené sklá okuliarov pôsobili jej oči nielen pokojne — boli sústredené, presné ako mieridlo. Nesnažila sa usmiať. Neospravedlňovala sa. Nehrala žiadnu zo svojich obvyklých rolí. Jednoducho sa dívala. A v tom tichu, trvajúcom niekoľko úderov srdca, Arťom zrazu pocítil, ako sa pôda pod ním stáva neistou. Jeho vlastná dlaň, zvyčajne pevná a istá, sa náhle stala vlhkou, nepohodlnou, akoby nepatrila jemu. Pokúsil sa urobiť prvý krok — viesť ju, ako viedol iné: ľahko, elegantne, s pocitom nadvlády. Lena sa však nepoddala.
Nevzpierala sa.
Len ho nenasledovala.
Pohybovala sa s ním súčasne, no nie ako vedená. Skôr ako odraz. Každý jeho pohyb opakovala s takou presnosťou, že to pôsobilo znepokojujúco, takmer desivo. Jej tmavozelené šaty — jednoduché, bez lesku a okázalosti — náhle nadobudli zvláštnu hĺbku, ako súmračný les pred nocou: pokojné, ťažké, akoby živé. Lem sa jemne dotýkal jeho nohavíc a ten sotva počuteľný šelest znel akosi hlasnejšie než hudba.
Vika, stojaca na okraji parketu, zovrela látku svojich ružových šiat tak silno, až sa napla a zapraskala. Jej pery sa pootvorili, no nevyšiel z nich žiadny zvuk. Niekde vzadu jeden z chlapcov pustil telefón — displej na okamih zablikal a hneď zhasol ako posledná iskra. Nikto sa však nezasmial.
Arťom cítil, ako sa mu v hrdle tvorí tvrdý uzol. Chcel povedať niečo uštipačné, niečo známe — napríklad: „No tak, drž sa pevne“ — aby znovu získal kontrolu. Jazyk sa mu však prilepil k podnebiu. Namiesto slov si zrazu uvedomil, že počúva jej dych. Rovnomerný. Hlboký. Pokojný. Akoby Lena netancovala pred očami celej triedy, ale kráčala sama po prázdnej ulici v jemnom daždi.
Jej dlaň na jeho pleci spočinula o niečo vyššie než zvyčajne. Nie provokatívne. Nie vyzývavo. Len prekvapivo presne. Končeky prstov sa dotkli švu jeho saka a Arťom si náhle uvedomil: ona vie. Vie, prečo k nej prišiel. Vie o ich hlúpej stávke. Vie, čo písal včera večer do chatu: „Urobíme meme, na ktorý nikto nezabudne.“ Vie — a nič nepovie.
Jej ticho však nebolo prázdne.
Bolo naplnené až po okraj.
Ako miestnosť, kde práve doznela ťažká hádka — svetlo už zhaslo, no vzduch sa ešte chveje nevysloveným.
Urobili ďalší kruh. Pomaly. Takmer bez pohybu. Arťom cítil, ako sa mu pod oblekom zbiera pot. Včera mu ten oblek pripadal ako brnenie. Teraz ho zvieral ako cudzia, tesná škrupina. Pokúsil sa usmiať — pre všetkých, pre Viku, pre seba. Úsmev však vyšiel slabý a krehký, ako prasklina na skle.
Lena sa naňho dívala akoby cez neho. Nie víťazne. Nie pomstychtivo. Ale s akousi unavenou, takmer prastarou ľútosťou, z ktorej mal chuť zmiznúť.
Hudba plynula ďalej — lepkavá, hustá. A v tejto ťažkej plynulosti sa rozpúšťali všetky staré role: školský fešák, plnšia dievčina, kráľovná večera, šašovia, vyvrheli. Zostali len dvaja v strede svetla — a množstvo očí okolo, ktoré prvýkrát videli, ako ľahko sa rozbije zrkadlo, v ktorom sa tak dlho obdivovali.
Arťom prehltol. Jeho prsty sa nevedomky zovreli silnejšie. Lena sa neodtiahla. Len mierne naklonila hlavu — sotva postrehnuteľne, ako keď človek kývne starému známemu na cintoríne. A v tom geste bolo viac významu, než dokázal uniesť.
Sála mlčala.
Nikto nepískal. Nikto netlieskal. Len girlandy nad hlavami ticho praskali, akoby pripomínali, že večer sa ešte ani zďaleka neskončil. A nikto netušil, ako sa to skončí.
Lena neodvrátila pohľad.
Jej oči boli pokojné ako hladina jazera pred prvým ľadom — tiché, nehybné, no už vediace, že pod nimi čoskoro niečo praskne. Arťom zúfalo hľadal v jej tvári čokoľvek známe — strach, rozpaky, hnev — no nenašiel nič. Len hlboké, husté ticho.
Urobil ďalší obrat — úmyselne prudký. Lena ho nasledovala bez zaváhania, no opäť inak: neprispôsobovala sa mu, skôr si jeho pohyb osvojila. Akoby určovala priestor ona.
Jeho srdce už nebilo do rytmu hudby. Bilo vlastným, nepravidelným tempom. A vtedy si všimol ešte jednu vec: ona sa nepotí. Jej pokožka bola suchá, chladná ako kameň pri rieke.
Vika pristúpila bližšie.
— Arťom… čo to robíš?
— Tancujem, — zachripel.
Hudba sa blížila ku koncu. Posledné tóny sa chveli vo vzduchu.
Lena sa zastavila prvá. Pokojne. Jemne. Pustila jeho ruku pomaly, prst po prste.
Ustúpila.
Obrátila sa k sále.
Upravila si okuliare a usmiala sa — unavene, ticho, bez triumfu.
— Ďakujem za tanec, — povedala.
A odišla.
Nikto sa nezasmial. Nikto netlieskal.
Ticho zostalo.
Lena si vzala pohár, napila sa pomaly, akoby ochutnávala niečo vzácne. Vzduch bol hustý, takmer hmatateľný. Vika prišla k Arťomovi.
— Si v poriadku?
Neodpovedal.
Len pozeral na prázdne miesto.
Lena medzitým dopila, otočila sa k oknu. Vonku pršalo. Kvapky stekali po skle ako slzy.
Potom odišla bočnými dverami.
Nik ju nenasledoval.
Dvere sa ticho zavreli.
A v tej chvíli sa hudba znovu spustila — hlasná, rýchla.
— A teraz sa bavíme! — zvolal moderátor.
Nikto sa nebavil.
Vika chytila Arťoma za ruku.
— Poď.
— Nechcem.
Pustila ho.
Niekto sa nervózne zasmial.
Potom ďalší.
Napätie prasklo.
Arťom sklonil hlavu. Plecia sa mu triasli.
Nie od smiechu.
Za dverami, v tmavej chodbe, sa Lena oprela o stenu. Zavrela oči.
A prvýkrát si dovolila vydýchnuť — pomaly, hlboko.
Ten výdych bol tichý.
No bolo v ňom viac slobody než v celom tom večere.