Večer prešiel nezvyčajne pokojne. Doma si Annabeth rýchlo pripravila pečenú kuraciu prsia so zeleninou, navečerala sa, umyla riad, zapla práčku a pohodlne sa usadila na gauči s tabletom. Chcela si pozrieť tri seriály, ktoré už dávno chcela začať sledovať, ale nenašla na to čas. Na jej telefón prišla správa od Levana: „Budem doma o pol hodiny. Čo máš na večeru?“
Annabeth sa usmiala a odložila telefón nabok, bez toho, aby odpovedala.
Kľúč sa otočil v zámke a Levan vošiel do bytu, unavený z pracovného dňa. Hneď zamieril do kuchyne, očakávajúc obvyklú nádhernú vôňu večere.
„Anjut, som doma!“ zakričal, keď si vyzliekal kabát.
Odpoveď neprišla. Vošiel do kuchyne, ale zistil, že je prázdna a čistá a nie sú tam žiadne známky večere. Otvoril chladničku a uvidel poloprázdne police – jogurt, syr a trochu zeleniny.
„Annabeth!“ zavolal a zamieril do obývačky.
Jeho žena sedela na gauči, pohltená niečím na svojom tablete, so slúchadlami v ušiach. Keď ho zbadala, vytiahla jedno slúchadlo.
„Ahoj. Si už doma?“
„Áno, som doma. A kde je večera?“ Levan sa rozhliadol po miestnosti, akoby sa jedlo mohlo niekde v obývačke skrývať.
Annabeth sa na neho pozrela s miernym prekvapením. „Aká večera?“ spýtala sa. „Dal si mi na ňu peniaze? Nie! Tak o čo ide?“
Levan stuhol, neveriac vlastným ušiam. „Myslíš to vážne?“ Jeho hlas sa zvýšil takmer až na krik. „Prišiel som domov po náročnom dni v práci a ty si ani nepripravila večeru?“
„Nedala si mi peniaze na svoju polovicu večere,“ pokojne odpovedala Annabeth a vybrala si druhý slúchadlo. „Včera si povedal: päťdesiat na päťdesiat. Kúpila som si jedlo sama, za svoje peniaze. Sama som varila, sama som jedla. Tak, ako sme sa dohodli.“
„Ale…“ Levan stál, ohromený. „To som nemal na mysli! Mal som na mysli spoločné výdavky…“
„Presne tak,“ povedala Annabeth a pokrčila plecami. „Spoločné výdavky – päťdesiat na päťdesiat. Večera je potrebná pre nás oboch, tak som kúpila potraviny pre seba a sama som uvarila.“
„A čo, teraz budem musieť hladovať?“ spýtal sa Levan, v ňom rástol hnev.
„Samozrejme, že nie,“ pokojne odpovedala Annabeth. „Môžeš ísť do obchodu, kúpiť potraviny a uvariť večeru. Alebo si objednať donášku. Veď máš peniaze.“
Levan na ňu uprel pohľad, jeho myšlienky sa rozbiehali. „To je štrajk?“ spýtal sa napokon. „Odmietaš plniť svoje povinnosti manželky?“
Annabeth pomaly odložila tablet a obrátila sa k manželovi. „Povinnosti manželky?“ zopakovala a jej hlas znel tvrdšie. „Do včerajška som ich riadne plnila. Ale včera si navrhol rozdeliť peniaze päťdesiat na päťdesiat a ja som si pomyslela, prečo si ku mne taký nespravodlivý?“
„Voči mne?!“ vzdychol Levan. „Ja…“
„Áno, ty,“ prerušila ho Annabeth. „Predtým sme z tvojich peňazí platili veľké účty a z mojich kupovali potraviny a niečo ešte. A ja som naďalej varila, upratovala a prala. Každý večer po práci. A cez víkendy som upratovala celý byt a varila na niekoľko dní, aby som mala voľný čas. Spomínaš si na minulú nedeľu, keď som strávila tri hodiny v kuchyni a varila? A tri hodiny upratovaním bytu? To je šesť hodín práce, takmer celý pracovný deň. V môj voľný deň.“
Levan mlčal a premýšľal nad tým, čo počul.
„A teraz hovoríte, že päťdesiat na päťdesiat,“ pokračovala Annabeth. „No, to je spravodlivé. Ale poďme to naozaj urobiť päťdesiat na päťdesiat. Nielen peniaze, ale aj domáce práce. Varenie – budeme striedať, alebo každý z nás bude variť sám pre seba. Upratovanie – rozdelíme si povinnosti. Práčka – každý si perie sám. Ako sa ti to páči?“
Levan sa nepríjemne prešľapoval z nohy na nohu.
„Počuj, no to je… Ja ani neviem, ako zapnúť práčku…“
„Ukážem ti to,“ usmiala sa Annabeth. „Nie je to zložité.“
„A vôbec, ak nemáš v úmysle variť a upratovať, načo ma potom potrebujem?“ zvolal Levan a hneď ľutoval svoje slová.
Annabeth na neho dlho hľadela bez mihnutia oka. Potom pomaly vstala z gauča.
„Zabezpečenie rodiny je povinnosťou muža,“ povedala ticho. Ale ja sa nepýtam: „Načo ma potrebuješ?“, hoci si sa nikdy nevyznačoval žiadnymi zvláštnymi schopnosťami, keďže som musela pracovať. A teraz sa zriekaš svojej mužskej povinnosti.“ Naklonila hlavu. „Ale vieš, ja túto otázku nekladiem. Pretože sme rodina. Aspoň som si to myslela.“
V miestnosti zavládlo ťažké ticho. Levan hľadel na podlahu a cítil, ako sa jeho oprávnený hnev mení na hanbu. Annabeth stála s vystretými plecami a čakala na jeho odpoveď.
„Je mi to ľúto,“ napokon povedal. „Reagoval som príliš ostro. Vráťme sa k tomu, čo bolo, dobre?“
Očakával, že Annabeth sa poteší, vrhne sa mu na krk a pôjde pripraviť večeru. Ale ona len pokrútila hlavou.
„Prečo by som mala?“ spýtala sa s úprimným zvedavosťou. „Pripravila by som ti večeru, vyžehlila košele, umyla riad. Ale teraz som už jedla, všetko som urobila a chystala som sa pozrieť si nový diel. Je mi tak pohodlnejšie, vieš.“
S týmito slovami sa vrátila na gauč, nasadila si slúchadlá a opäť sa začala pozerať na tablet, pričom Levana nechala stáť s otvorenými ústami.
Koniec