„Už nie som malé dievča, aby som si tam všetko dočista vyškrabávala,“ vyhlásila žena vo veku päťdesiat sedem rokov a odmietla splniť moju prosbu. Nedokázal som sa zmieriť s takouto „prirodzenosťou“, a tak som sa rozhodol odísť.
Galina ležala vedľa mňa – uvoľnená, spokojná, s rukami rozhodenými po vankúši – a vôbec netušila, čo sa vo mne v tej chvíli odohráva. Boli sme u mňa doma, v spálni, ktorú som vopred vyvetral a pripravil s čistou posteľnou bielizňou. Ja som však ležal, pozeral do stropu a premýšľal len nad jediným: ako sa čo najskôr dostať do sprchy a zmyť zo seba ten nepríjemný pocit, akoby som práve nebol s ženou, ale s nejakým zanedbaným, spoteným chlapom, ktorý si len nasadil ženskú parochňu.
Mám päťdesiatosem rokov. Nie som žiadny ideál krásy: trochu brucho, začínajúca plešina, no starám sa o seba. Vždy som bol presvedčený, že vek nie je dôvod zanedbať sa. V kúpeľni mám zastrihávač a pravidelne ho používam. Podpazušie, intímne partie – to je podľa mňa základ hygieny, najmä v lete, keď teploty stúpajú k tridsiatke. Ochlpenie zachytáva pachy a drží pot, čo je jednoducho nepríjemné a nehygienické.
Úprimne som si myslel, že dnešné ženy, najmä tie mestské a vzdelané, to chápu bez vysvetľovania. Ukázalo sa, že nie. Pre niektoré je „prirodzenosť“ dôležitejšia než snaha byť príjemná pre partnera.
Začalo sa to asi pred mesiacom na jubileu môjho starého kamaráta Pašu. Oslava sa konala v kaviarni na nábreží, bolo hlučno, veselo, veľa ľudí. A tam bola aj ona – Galina. Príbuzná Pašovej manželky, sesternica z regiónu, ktorá sa pred pár rokmi presťahovala do mesta.
Má päťdesiat sedem rokov. Treba uznať, že vyzerala dobre. Šaty jej pekne sedeli, účes mala upravený, jemná vôňa parfumu. Dali sme sa do reči, trochu sme si zatancovali. Pôsobila ako zaujímavá, rozhľadená žena, pracuje v archíve, má pokojný a príjemný hlas. Ako rozvedený muž som si ju hneď všimol. Pomyslel som si, že je to normálna žena bez zbytočných nárokov, niekto, s kým by sa dalo pokojne prežiť staršie roky.
Začali sme sa stretávať. Chodili sme na prechádzky do parku, kŕmili veveričky, boli sme v kine na nejakej domácej komédii. Správala sa prirodzene: nebola dotieravá, ale ani sa nehrala na nedostupnú. Veľa sme sa rozprávali – o deťoch (má dospelého syna v Moskve), o zdraví, o živote.
Bolo s ňou príjemne. Dokonca som začal uvažovať, že by sme časom mohli bývať spolu. Samota je totiž najciteľnejšia večer, keď sa vraciaš do prázdneho bytu, kde ťa víta len ticho a televízor.
Na piatom stretnutí som ju pozval k sebe. Pripravil som sa: prestrel som stôl, kúpil dobré víno, syr, ovocie. Večer prebiehal dobre – rozhovory, hudba, potom sme si zatancovali v obývačke. Neskôr sme sa presunuli do spálne. Mal som dobrú náladu, dlho som nemal blízkosť, chýbalo mi teplo a nežnosť.
Vyzliekla sa. Na svoj vek mala peknú postavu. No keď sme si ľahli a ona zdvihla ruky, aby ma objala okolo krku…
Najprv som si myslel, že sa mi to zdá. V podpazuší mala husté tmavé ochlpenie, dlhé dva-tri centimetre. Nebolo to „zabudla som včera“. Vyzeralo to, akoby sa tomu vôbec nevenovala veľmi dlho. A hneď som zacítil aj zápach – ostrý, zmiešaný s parfumom, ťažký.
V tej chvíli ma prešla všetka chuť. Nedokázal som však všetko prerušiť. Nejako som to dokončil takmer automaticky, snažiac sa nepozerať a nedýchať zhlboka. Bolo to veľmi nepríjemné. Mal som pocit, že ten pach na mne zostal.
Niekoľko dní som sa jej neozval. Snažil som sa pochopiť, čo sa vlastne stalo. Možno náhoda. Možno bola chorá alebo nemala čas. Bola to predsa dobrá žena, nechcel som to hneď ukončiť. Rozhodol som sa porozprávať.
Stretli sme sa na káve. Rozhovor viazol, bol som nervózny. Až vonku, keď sme išli k zastávke, som sa odhodlal.
— Galia, veľmi sa mi páčiš. Ale je tu jedna vec… Prosím, neuraz sa.
Hneď spozornela:
— Čo sa deje?
Snažil som sa hovoriť čo najjemnejšie:
— Veľmi dbám na hygienu. Starám sa o seba. A bol by som rád, keby si aj ty venovala pozornosť takým veciam ako… podpazušie. Je to upravenejšie a menej to zapácha.
Čakal som rozpaky. No ona sa zrazu hlasno rozosmiala:
— Myslíš to vážne? Mám päťdesiat sedem rokov! Čo som nejaké dievča, aby som sa tam celé vyholovala? Mám citlivú pokožku, potom mám podráždenie. A vôbec – je to prirodzené. Príroda to tak dala. Môjmu manželovi to nikdy nevadilo. Ty si len rozmaznaný.
Pokúsil som sa vysvetliť, že nejde o módu, ale o základnú hygienu. Odpovedala však rázne:
— Ja sa tým zaoberať nebudem. Kto chce, prijme ma takú, aká som. A komu to nevyhovuje, nech si nájde inú.
V tej chvíli som pochopil, že nejde len o ochlpenie. Ide o jej prístup. Jednoducho jej nezáleží na tom, že mi to je nepríjemné.
Neskôr som si všimol, že si neodstraňuje ochlpenie ani na nohách. A vtedy som mal úplne jasno.
Po tomto som už nechcel pokračovať v kontakte. Ešte mi párkrát napísala, odpovedal som stručne a postupne to vyšumelo.
Veľa som nad tým premýšľal a dospel som k niekoľkým záverom.
Pre mňa je dôležitá upravenosť a pocit ženskosti. Chcem cítiť rozdiel medzi mužským a ženským telom.
Hygiena je pre mňa prejavom rešpektu voči partnerovi. Snažím sa pre druhého a očakávam to isté.
A napokon – vzťah k sebe samému. Starostlivosť o seba nie je o veku, ale o chuti žiť naplno, nie len prežívať.
Teraz som sám. Piatkový večer, ticho. Mohol by som byť s ňou, ale viem, že by som nedokázal prehliadať to, čo vo mne vyvoláva odpor.
Možno niekto povie, že som príliš náročný. Pre mňa je to však podstatná súčasť blízkosti.
Či budem hľadať ďalej, neviem. Jedno však viem určite: nútiť sa akceptovať niečo, čo mi je nepríjemné, nedokážem.
Čo si o tom myslíte – je to naozaj zásadná vec, alebo to preháňam? Má človek prijať partnera úplne, alebo je v poriadku takéto veci otvoriť a očakávať zmenu?