Tyler chcel kúpiť balík ovocia pre svoju starú mamu, ale odmietol ho zobrať zadarmo. Majiteľ potravín si náhodou všimol tohto neoblomného a geniálneho chlapca a rozhodol sa zasiahnuť nečakaným spôsobom.
„Čo je vždy pred nami, ale nevšímame si to?“ Tyler pokojne pozeral svoje obľúbené video na maminom telefóne. On a stará mama sedeli na verande jej domu a kolísali sa tam a späť v hojdacích kreslách.
Vánok priniesol Tylerovi niečo vtipné, čo mu povedala stará mama, a obaja sa rozosmiali.
Tyler sa znovu zachichotal, keď sledoval smiech svojej starej mamy na obrazovke.
„Keď sa stará mama usmieva, je taká krásna!“ pomyslel si.
Pre osemročného Tylera bola jeho 60-ročná stará mama tým najbližším priateľom. Ako každá iná stará mama mu pomáhala, dávala na neho pozor a starala sa oňho, keď boli jeho rodičia zaneprázdnení a snažili sa vyjsť s peniazmi.
No Martha bola iná. Naučila ho byť nevyčerpateľne zvedavý, čítať knihy, ktorým nerozumel, a klásť otázky, z ktorých ju niekedy zostávalo bez slov.
Martha ho učila, že jedlo je liek a choroba je spôsob, akým telo hovorí, že niečoho potrebuje viac a niečoho iného menej.
Kým ostatné deti v Tylerovej triede rozprávali príbehy o princeznách a bojovníkoch, ktoré počuli od svojich starých rodičov, Tyler sa delil o skutočné príbehy o odvahe a dobrote zo života Marthy, ktorá kedysi pracovala ako sestrička.
Ale jednou z jeho najobľúbenejších vecí, ktoré od nej rád počúval, boli hádanky. Martha ich akoby mala nekonečné množstvo a Tyler mal za úlohu vyriešiť každú z nich sám, aj keď mu to trvalo hodiny alebo dni.
Nakoniec, keď našiel správnu odpoveď, dala mu odmenu päťdesiat centov.
Keď Tyler sedel a myslel na starú mamu, pozrel sa na pokladničku, ktorá stála na nočnom stolíku. Bola ťažká od päťdesiatcentových mincí. Zdvihol ju a snažil sa ani najmenej nezacinkať, aby nezobudil mamu.
Čo môžem urobiť s týmito peniazmi, aby som starej mame pomohol uzdraviť sa? premýšľal Tyler, pozerajúc sa na pokladničku.
Tyler si spomenul na slová lekára, ktoré im v ten deň povedal.
„Bude sa zotavovať pomaly, ale existuje reálne riziko, že dostane zápal pľúc. Ak ochorie, všetko to ešte skomplikuje.“
Tyler si to slovo zapamätal, pretože aj on raz dostal zápal pľúc. Matne si spomínal, ako stará mama v tie ťažké dni ani na chvíľu neodišla od jeho postele. Spievala mu jeho obľúbené uspávanky, kŕmila ho polievkou a ovocím. Medzi inými sladkými plodmi boli dvakrát denne na tanieri aj čerstvé pomarančové mesiačiky.
„Sú plné vitamínu C, Ty. Pomôžu ti rýchlo sa uzdraviť a čoskoro budeš zase na nohách!“
„To je ono!“ Tylerovi sa rozšírili oči, keď ho náhle osvietila myšlienka. Presne vedel, čo urobí s tými peniazmi.
„Zajtra,“ pošepkal si pre seba. „Prinesiem ti tašku tých najsladších pomarančov, stará mama!“
Nasledujúce ráno ho otec odviezol do nemocnice za Marthou. Cesta netrvala dlho, ale hneď ako Tyler zbadal, že míňajú miestne potraviny, požiadal otca, aby zastavil. „Prosím, oci. Len na pár minút. Nepýtaj sa ma, načo to je, je to prekvapenie pre starú mamu. Sľubujem, že to dlho nepotrvá. Môžeš dokonca zostať v aute.“
Otec zastavil pred obchodom. „Ponáhľaj sa, Ty. Potrebuješ nejaké peniaze…“
„Nie, oci. Ale ďakujem!“ Tyler už vystupoval z auta s ruksakom na chrbte a zatváral za sebou dvere.
Hneď bežal do oddelenia s ovocím a začal vyberať tie najzrelšie plody, aké len našiel. Vzal krabičky jahôd, čučoriedok, jabĺk, kiwi a veľké vrecko pomarančov.
Spokojný so svojím výberom sa rozbehol k pokladni. „Dobré ráno! Prosím, všetko toto! A ešte papierové vrecko. Zaplatím v hotovosti. Koľko to bude stáť?“
Tyler netrpezlivo podupával nohou, keď si všimol svojho otca, ktorý čakal pred obchodom.
Majiteľka obchodu, Stella, sledovala dianie z diaľky. Pobavila ju dospelá istota a dôkladnosť malého chlapca. No zostala šokovaná, keď videla, čo urobil ďalej.
Tyler podal pokladníčke svoju pokladničku so slovami: „Je tu 42 dolárov a 50 centov. Môžete to prepočítať, ak chcete. Bude to stačiť?“
Jeden zo zamestnancov začal mince prepočítavať. Medzitým sa Stella pustila do rozhovoru s citlivým chlapcom.
„To je veľmi veľa ovocia. Pre koho je?“
„Pre moju starú mamu. Leží v mestskej nemocnici. Ovocie jej pomôže uzdraviť sa!“
Zamestnankyňa, ktorá prepočítavala mince, niečo pošepkala Stelle do ucha.
„Ako sa voláš, mladý muž?“ opýtala sa.
„Tyler.“
„Tyler, nasporil si pôsobivú sumu, ale v skutočnosti ti chýba 14 dolárov. No to nevadí. Choď a zanes tie plody svojej starej mame.“
„Nie, nie. Nechcem nič zadarmo,“ povedal Tyler pevne a sklamane sa zahľadel na svoje topánky.
„Možno sa zaobídeš bez vrecka pomarančov? Potom budeš mať dosť peňazí, aby si zaplatil za ostatné ovocie.“
„Nie, to nepôjde. Moja stará mama potrebuje vitamín C, aby bojovala so zápalom pľúc!“
Stella bola ohromená Tylerovými vedomosťami a odhodlaním. Už sa chystala opäť mu ponúknuť, aby si to vzal zadarmo. V tom sa Tylerovi rozžiarili oči.
„Tak ti niečo poviem. Dám ti hádanku! Ak budeš poznať odpoveď, popýtam si od otca 14 dolárov a zaplatím ti ich. Ak nebudeš poznať odpoveď, musíš zaplatiť ty mne 14 dolárov.“
Stella súhlasila so štrnásťdolárovou hádankou v okamihu. Niekoľko ďalších zamestnancov a zákazníkov, ktorí sa zdržali pri pulte, tiež pozorne počúvali.
„Čo je vždy pred nami, ale nevidíme to?“
Tylerovo publikum si lámalo hlavu, šepkalo si medzi sebou a diskutovalo možné odpovede. Stella tiež vyzerala zmätene.
„Vzduch?“
„Nie.“
„Okuliare?“
„Nie, skúste znova. Posledná šanca.“