„Kto ťa potrebuje vo svojich štyridsiatich piatich?!“ vykríkol Bence tak, že lyžica v šálke zazvonila od strachu. „Pozri sa na seba!“
Anna pomaly zdvihla oči. Neboli v nich slzy — len ticho. Podivné, husté, takmer hmatateľné.
„Pozriem sa,“ povedala pokojne. „A vieš… po prvýkrát za dlhú dobu vidím samú seba takú, aká som naozaj.“
Bence sa mierne odtiahol – akoby Anny slová nezasiahli hlasitosťou, ale presnosťou.
„Zase začínaš?“ – zlovestne vydýchol. „Život ťa nosí ako handru a ty sa ešte opovažuješ…“
Kráčal po kuchyni dookola ako zviera v úzkej klietke. Ale Anna už nepočúvala. Pozerala na svoju dlaň, na ktorej ešte nedávno držala jeho ruku, veriac, že sú rodina, že spolu prežijú všetko.
Ale teraz pochopila: rodina nie je o tom, že znášaš výkriky. Je to o tom, že vedľa teba je ticho, v ktorom sa nebojíš myslieť.
Zložila si zásteru, starostlivo ju zložila a položila na stôl.
„Odídem,“ povedala jemne. „Potrebujem si vyvetrať hlavu.“
Bence sa uškrnul.
„Vetraj si ju až do rána. Aj tak ťa už nikto nepotrebuje.“
Anna sa ani neotočila. Len si obliekla kabát a vyšla von.
Kapitola 1. Ticho v noci
Vstupná hala ju privítala chladom a vôňou vlhkého betónu. Žiarovka na schodisku blikala, akoby váhala, či má osvetľovať jej cestu.
Anna vyšla na ulicu. Nočný vzduch bol číry, hviezdy viseli nízko, akoby sa chystali spadnúť priamo na strechu ich starého domu.
Zhlboka sa nadýchla, po prvýkrát za deň. Za týždeň. Za mesiac.
„Kto ťa potrebuje…“
Anna sa usmiala. Smiešne. Hlúpo. A zároveň bolestivo.
Kráčala po tichej ulici, keď za sebou počula zvuk – tichý, istý. Auto. Ale nie susedovo. Hlučné, drahé, rovnomerné.
Čierny terénny automobil pomaly prichádzal k chodníku. Anna zamrzla. Príliš presné zastavenie, príliš istý manéver.
Dvere sa otvorili.
Anna sa trochu zachvela – ale nie zo strachu. Z prekvapenia.
Z auta vystúpil muž. Vysoký, v elegantnom kabáte, s jemnými šedivými vlasmi na spánkoch. Tvár pokojná, známa, takmer rodná.
„Anna…“ povedal tak, ako keby sa celé roky neodvážil vysloviť jej meno nahlas. „Konečne.“
Anna zamrkala. Srdce jej nezabúchalo, ale vyskočilo.
„Arpad?“
Usmial sa.
„Si stále rovnaká. Len unavená. Veľmi.“
Anna nevedela, čo má odpovedať. Nevideli sa dvadsať rokov. Kedysi bol jej prvou vážnou láskou, jej teplým júnom, jej nesplnenou budúcnosťou.
Rozišli sa proti svojej vôli: jeho rodina sa presťahovala, telefóny sa stratili, listy nedorazili.
Anna to vtedy veľmi prežívala. Veľmi. Ale život sa otočil – vysoká škola, práca, zoznámenie sa s Bencem, manželstvo. Úprimne verila, že minulosť treba nechať za sebou.
Ale minulosť je zvláštna vec. Niekedy príde sama.
Kapitola 2. Staré dvere sa otvárajú
„Čo tu robíš?“ napokon vydýchla Anna.
Arpad mierne rozpažil ruky.
„Hľadám ťa. Od apríla. Tvoja priateľka Dora mi dala túto adresu. Povedala, že prežívaš… nie najľahšie časy.“
Anna pocítila, ako sa jej niečo vo vnútri bolestivo stiahlo.
„Povedz mi úprimne, Anna,“ Arpad urobil krok bližšie. „Si šťastná?“
Otvorila ústa… a nedokázala klamať. Pretože po prvýkrát za dlhú dobu jej položili otázku, na ktorú bola dôležitá odpoveď.
„Nie,“ zašepkala.
Zhlboka vzdychol, akoby sa bál počuť niečo horšie.
„Tak som si myslel.“
„Ale ty…“ Anna pokrútila hlavou. „Prečo si sa vrátil?“
Arpad sa pozrel na prázdnu ulicu.
„Nezabudol som na teba. Ani jeden deň. Snažil som sa presvedčiť sám seba, že si šťastná. Ale keď som zistil, že je to inak… rozhodol som sa: buď sa ukážem teraz, alebo nikdy.“
Anna cítila, ako sa svet zmenil. Benceho slová sa rozpustili niekde v minulosti. Nahradilo ich ticho. Teplé. Neľudské.
„Poď so mnou,“ povedal Arpad ticho. „Proste sa prejdeme. Porozprávame sa. Ako ľudia, ktorí kedysi boli niečím viac.“
Anna zavrela oči.
A zrazu pochopila: nebojí sa.
Kapitola 3. Návrat k sebe
Jazdili nočným Budapešťom. Mosty žiarili zlatom, rieka sa leskla ako roztavený kov. Interiér auta bol teplý a hudba jemná.
Anna zrazu zistila, že jej ruky prestali triasť.
„Vieš,“ povedal Arpad po dlhej pauze, „otvoril som si architektonické štúdio. Máme teraz veľký projekt. A… potrebujem sochára. Talentovaného.“
Anna sa zasmiala – po prvýkrát za mnoho mesiacov.
„Je to narážka?“
„Je to pozvánka,“ odpovedal vážne. „Videl som tvoje práce u Dory. Anna, sú úžasné. Musíš sa vrátiť k svojej práci.“
Anna zmĺkla. Jej srdce urobilo ďalší pohyb – istý, ako krok po novej zemi.
„Chcem to skúsiť,“ zašepkala.
Arpad sa usmial.
„Výborne.“
Kapitola 4. Nová kapitola
Dom ju privítal tichom. Bence už nekričal – len stál v chodbe a mračil sa.
„Kde si bola?“ spýtal sa chladne.
Anna si vyzliekla kabát.
Jej hlas bol vyrovnaný, pokojný. Neobviňujúci – oslobodený.
„Tam, kde ma cenia.“
On sa zamračil ešte viac.
„Nerozumiem.“
Anna prešla okolo neho.
„Zajtra to pochopíš. Alebo možno nie. Ale ja už nežijem v strachu, Bence.“
Zavrela za sebou dvere spálne.
A po prvýkrát za mnoho rokov zaspala pokojne.
Epilóg
O pol roka otvorila Galéria moderného umenia novú výstavu.
Autorka: Anna Sabo.
Arpad stál vedľa nej, keď k nej pristúpili novinári. Keď sa ruky hostí natiahli k jej katalógom. Keď sa jej diela predávali za cenu, o akej kedysi ani nesnívala.
Anna sa usmievala. Jemne, pokojne.
A vedela:
žena vo veku štyridsaťpäť rokov – to je len začiatok.
A šťastie prichádza vtedy, keď prestanete veriť tým, ktorí vás chcú znehodnotiť.
A pustíte dnu tých, ktorí vás vidia takú, aká ste naozaj.