Ja, človek, ktorý strávil dvadsať rokov v doprave, stretol stovky ľudí a videl život z tej najtvrdšej stránky, som uveril, že žena závislá od alkoholu od šestnástich rokov prestane navždy len preto, že stretla mňa.
Po ôsmich mesiacoch vzťahu som ju požiadal o ruku.
Michalovi som to povedal až po podaní žiadosti o sobáš.
Zavolal som mu s nadšením školáka.
— Michal, idem sa ženiť!
Na druhej strane sa rozhostilo dlhé ticho.
Také dlhé, že som si myslel, že sa prerušil hovor.
— Haló? Počuješ ma?
— Počujem, — ozval sa napokon. — Gena, povedz mi, že si robíš srandu.
— Nerobím. Termín už máme vybavený.
— Gena… priateľu môj… Veď som ti to vysvetľoval. Jasne a zrozumiteľne. Zabávaj sa, cestuj s ňou, užívaj si život. Ale nežeň sa. Má dvadsaťpäť. Ty päťdesiat. To ti naozaj nič nehovorí?
— Michal, ona kvôli mne prestala piť. Je iná. Keby si ju poznal, pochopil by si.
— Kvôli tebe prestala piť? — zopakoval pomaly. — Gena, ty si naozaj dôverčivý človek. Takéto závislosti nezmiznú zo dňa na deň. Možno sa drží. Možno čaká. Možno hrá svoju úlohu. Ale ak si myslíš, že problém zmizol navždy, tak sa veľmi mýliš.
— Myslel som, že mi zagratuluješ.
— Ja ti hovorím ako kamarát. Nie zo závisti. Nepotrebuje ťa ako muža. Potrebuje tvoje peniaze, tvoje zázemie a tvoju istotu. V tom autosalóne denne stretáva mužov s autami, podnikaním a peniazmi. Len ty si sa chytil hlbšie než ostatní.
— Už stačí. Rozhodnutie som urobil.
Michal si len povzdychol.
Bol to povzdych človeka, ktorý pochopil, že ďalšie argumenty sú zbytočné.
— Dobre teda. Na svadbu prídem. Ale darček budem mať pre teba, nie pre nevestu. Dám ti kontakt na dobrého právnika. Odlož si ho.
Vtedy som sa urazil.
Dnes viem, že som nemal.
Svadbu sme oslávili vo veľkom štýle. Hostia, živá hudba, profesionálny fotograf, bohatá hostina.
Kristína v bielych šatách vyzerala ako modelka z titulky luxusného časopisu.
Muži pri stoloch sa na mňa pozerali so závisťou, ktorú sa ani nesnažili skrývať.
A mne sa ten pocit neskutočne páčil.
Keď sa hostia rozišli, odviezol som svoju novomanželku do luxusného rekreačného rezortu pri Done. Prenajal som najlepší domček v areáli. Krb, vírivka, panoramatické okná s výhľadom na les.
Celý týždeň.
Chcel som, aby všetko vyzeralo ako vo filme.
Vošli sme dovnútra.
Sviečky.
Romantická atmosféra.
Nealkoholické šampanské, pretože predsa nepije.
Objal som ju a začal rozopínať zips na svadobných šatách.
Vtom sa odo mňa odtiahla.
— Gena, počkaj. Musím ti niečo povedať.
— Čo sa deje?
Sadla si na okraj postele.
Ruky zložila do lona a pohľad uprela na podlahu.
Hlas mala pokojný a chladný.
Takmer úradný.
— V skutočnosti nemám rada intímnosti tak často. Úprimne povedané, pokojne by som sa bez nich zaobišla.
Najprv som si myslel, že žartuje.
— Ako to myslíš?
— Doslova. Nikdy mi to nebolo príjemné. Snažila som sa len preto, že som vedela, že je to pre teba dôležité. Teraz sme manželia a medzi nami by mala byť úprimnosť. Mne úplne stačí raz za mesiac.
Stál som tam uprostred luxusnej chaty, s pohárom v ruke a rozopnutou košeľou.
Pozeral som na ženu, ktorá počas ôsmich mesiacov sama vyhľadávala moju blízkosť takmer každý deň.
A teraz, len niekoľko hodín po svadbe, pokojne oznámila, že jej je to nepríjemné.
— Chceš povedať, že si sa celé mesiace pretvarovala?
— Nepretvarovala. Snažila som sa.
— Kristína, to sa volá klamstvo.
— Nie. To sa volá kompromis. Teraz sme rodina. Alebo si si ma bral len kvôli tomu, že som mladá a pekná? Ak áno, potom je to od teba dosť nechutné.
A v tej chvíli sa stal malý zázrak manipulácie.
Pred pár sekundami priznala, že ma mesiace uvádzala do omylu.
O chvíľu neskôr som bol vinník ja.
Ja som bol ten sebecký.
Ja som bol ten, čo myslí len na seba.
Ja som bol ten zlý.
Čo som mal urobiť?
Na druhý deň ráno ísť za právnikom.
Požiadať o zrušenie manželstva alebo podať žiadosť o rozvod.
Kým ešte nebolo neskoro.
Ale neurobil som to.
Zostal som.
Pretože som sa hanbil.
Hanbil som sa pred hosťami.
Pred synom.
Pred Michalom, ktorý ma varoval.
Rozviesť sa deň po svadbe by znamenalo priznať si, že som naletel ako úplný amatér.
A Gena Rudakov predsa nemohol byť hlupák.
Úspešný podnikateľ.
Majiteľ dvanástich kamiónov.
Muž s mladou manželkou.
Nie, určite nie hlupák.
Lenže bol.
A poriadny.
Nakoniec sme spolu prežili šesť dlhých rokov.
Kristína si postupne privlastňovala môj život tak nenápadne, ako kukučka obsadzuje cudzie hniezdo.
Najprv rekonštrukcia bytu.
Potom nové auto.
Potom kurzy vizážistiky.
Potom dovolenky.
Neustále nové výdavky.
Od prvého dňa po svadbe už nepracovala.
Vstávala okolo obeda, chodila do fitnescentra, nákupných centier, kávovní a kozmetických salónov.
Domov sa vracala s taškami plnými nákupov.
Varenie? Občas.
Upratovanie? Podľa nálady.
A intímny život?
Presne tak, ako sľúbila.
Raz za mesiac.